Boli to už skoro tri mesiace, čo sa tu
deň čo deň prebúdzal. Skoro tri mesiace, čo sa odhodlal k závažnému životnému
kroku, a to žiť v spoločnej domácnosti s mužom, ktorého miloval. Odhliadnuc od
spoločenských problémov ohľadom homosexuálnych partnerstiev, by sa to zdala byť
celkom triviálna záležitosť. Keď sa predsa dvaja ľudia milujú, skôr či neskôr
dôjde aj k otázkam spoločného bývania. V jeho prípade to však bola tak trocha
neobvyklá záležitosť. On sa sem totiž presťahoval priamo z psychiatrickej
kliniky, kde strávil posledného pol roka. Nedržali ho tam nasilu, aj keď z
počiatku veľa možností nemal a bolo to aj odporúčanie lekárov. Ostať však práve
na klinike v tomto meste bolo jeho vlastné rozhodnutie a aj armáda sa
ponúkla, že mu náklady na celé liečenie preplatí. Jeho rodičom sa to spočiatku
nepáčilo a matka veľmi plakala, keď sa musela so svojím znovu nájdeným synom
opäť rozlúčiť. No on bol svojprávny človek. A hoci mal spomienky roztrieštené
na tisíce črepín a musel ich zbierať a zliepať, za týmto rozhodnutím si pevne
stál. Rodičia ho preto pravidelne prichádzali navštevovať raz do mesiaca a
zdržali sa aj niekoľko dní. Cestovali predsa krížom cez celú krajinu, len aby
ho videli. Bolo to ťažké, no postupne si k nim cestu našiel a teraz sa tešili,
že sa majú zase o čom rozprávať. Aj keď, ich syn už nikdy nebude tým ich synom, ktorého vychovali a milovali.
Nedôvera a podozrievavosť už vymizli, no rezervovanosť pretrvávala. To, čo sa
mu stalo ho navždy zmenilo. Taká krutosť bez následkov ostať nemohla.
Chlapec sa opäť zamrvil. Ani táto poloha
mu nevyhovovala. Otočil sa teda čelom ku krásne vypracovanému chrbtu, ktorý
takto z blízka vídal každý deň. Ten sa ani nehol, ešte tuho spal. Bolo predsa
skoro ráno a jemu oči vypáliť nešlo. Chlapec uvažoval, že by zatiahol tie
žalúzie poriadne, no to by musel vstať a to sa mu ešte nechcelo. Miesto toho sa
odul a očami prebodával už spomínaný chrbát. Mal na to predsa svoj dôvod! A vážny
dôvod! Veď tu už býval skoro tri mesiace! Niežeby sem predtým nechodil, to nie,
ale teraz tu už bol nastálo. Predtým to boli len také návštevy. Najprv jeden
deň, potom aj jedna noc a takto sa to pomaly gradovalo, až tu zakotvil úplne.
Samozrejme, s dovolením lekárov a tichým súhlasom rodičov. Oni síce
vedeli o jeho preferencii a už sa s tým dávno vyrovnali, no to,
že sa ich jediný syn „vyžení“ tak ďaleko od domova sa po prežitom ťažko
prijímalo. Našťastie, jeho vyvoleného mali dosť času spoznať. Pri svojich
návštevách ich ubytovával u seba a robil všetko pre to, aby zanechal
čo najlepší dojem.
Po tom, čo ich vyslobodili, po tom, čo
sa rozpamätal na všetky tie hrôzy a potom, čo sa dozvedel sa
o svojom zmiznutí, rozhodol sa, že bude tvrdo pracovať na znovuzískaní
svojej minulosti. Ale najmä svojej konzistentnej osobnosti. Trvalo to dlho.
Aspoň pre neho. Niekedy mal pocit, že to už nevydrží. Ako zistil, nepatril
práve k trpezlivým ľuďom. Vtedy tu však pre neho bol ON! Bol mu vo všetkom nápomocný a bol k nemu úplne otvorený.
Vyrozprával mu aj celý príbeh o tom, ako ho stretol vo svojich snoch
a potom požiadal o nájdenie. Jemu sa to ale ťažko verilo. V jeho
krehkých spomienkach sa mu tieto mimotelové
zážitky nikdy nevynorili. No jeden sen mal aj on. V tú prvú noc,
v tom dome hrôzy, ktorú strávili v objatí. Aj preto mu dôveroval. Bol
jediný, komu dôveroval aj keď nevedel prečo. Bol jediný, v koho
prítomnosti sa cítil úplne bezpečný. Preto tu ostal, a preto dovolil tomu
cudziemu človeku, aby ho v tých najťažších chvíľach postrkoval dopredu.
A nemal to s ním veru ľahké. K amnézii sa pridružili rôzne
fóbie, záchvaty paniky, hyperventilácia, či nočné mory. Navyše aj jeho
nedočkavosť a tvrdohlavosť spravili svoje. Napríklad, neslávne dopadol ich
prvý pokus obed v obyčajnej reštaurácii.
„Ešte nie si pripravený. Ani lekári ti
to neodporúčajú,“ povedal mu.
„Nie! Už som tu zavretý dosť dlho. Veď
ani do nemocničnej kantíny nemám problém ísť. A ty tam budeš so mnou, no
nie?“ odporoval a hodil na neho prosiaci kukuč, ktorý vždy zabral.
Tak teda šli. Bola to malá rodinná
reštaurácia neďaleko nemocničného areálu. Keďže bol víkend, bola plná detí.
Nič, čo by ho mohlo ohroziť. Svojho sprievodcu sa však držal ako kliešť. Jenou
rukou mi stískal ľavačku a druhou bol zavesený na jeho ramene.
„Si v poriadku?“ spýtal sa ho. On
len nervózne no súhlasne potriasol hlavou a stisol mu rameno ešte viac.
Ľudí naokolo nezaujímali. Rodičia sa starali len o svoje nezbedné
ratolesti a tie sa zase starali o to, aby to svojim rodičom čo
najviac sťažili. Sadli si k voľnému stolu, oproti sebe. Servírka im
priniesla jedálny lístok a objednali si minerálku. Skôr než by im ju ale
stihla priniesť, jedno z detí spustilo hrozný rev. Malé dievčatko kvílilo
na celú miestnosť, akoby mu zub trhali. Celá bola od rozhorčenia červená a
slonie slzy sa jej kotúľali dole líčkami. Celé osadenstvo sa na ňu automaticky
otočilo. Dievčatko si to všimlo, zarazilo sa a stíchlo. Avšak v tom
čase sa už niektoré zraky otáčali iným smerom. Pozerali sa na mladého muža,
ktorý sa chúli na zemi, zakrýva si sluchy a celý sa trasie. Pritom pred
malou chvíľou si bol sebou tak istý, že sa mu nič nestane. Bolo to nepríjemné
a musel odtiaľ odísť so stiahnutým chvostom. Samozrejme až po tom, čo sa
upokojil. Jeho drahý mu to nevyčítal. On mu nikdy nič nevyčítal, nech už
vyviedol alebo sa stalo čokoľvek. Pristupoval k nemu z neskutočnou
trpezlivosťou a starostlivosťou. A on si ho za to veľmi vážil. Postupne
sa jeho city pretavili do lásky. Nezáležalo na tom, kedy presne k tomu
poznaniu dospel, ale keď už si bol toho plne vedomý, už ju nie len prijímal,
ale aj dával. A pustil sa ešte s väčšou
vervou do prekonávania ťažkostí. Hoci sa mu niektoré spomienky už asi nikdy
nenavrátia a na niektoré by sa najradšej nepamätal, našiel si ale nový zmysel
života a nové šťastie. Teda takmer...
Chlapec sa už ďalej nedokázal pozerať na
chrbát, ktorý ho úplne ignoroval. Posadil sa na posteli a hlasno si vzdychol.
Ich dokonalý vzťah mal jednu maličkú no zásadnú chybu krásy. Tak veľmi sa
snažil, aby sa mohol svojmu priateľovi čím skôr postaviť zoči-voči ako
rovnocenný. To, čo iným trvalo aj vyše roka, on zvládol za polovicu. Jedny z
prvých spomienok, ktoré sa mu vrátili súviseli samozrejme s tým, čo je mu
najbližšie. Preto bol schopný si v tak krátkom čase nájsť zamestnanie a od
septembra pracoval ako suplujúci učiteľ zemepisu. Okrem toho sa ponoril aj na
opätovné získanie zručností v japonskom jazyku, znova mal certifikát a od
začiatku nasledujúceho mesiaca nastupoval ako lektor v jednom jazykovom centre.
Za relatívne krátky čas sa dokázal postaviť na vlastné nohy a dokázať nie len
blízkym, ale hlavne sebe, že ho len tak niečo nepoloží. No napriek tomu mal
pocit, akoby to nestačilo. Bol v koncoch. Myslel si, že keď začnú spolu konečne
žiť, vyrieši sa aj posledné tabu ich vzťahu. Dúfal, že konečne príde čas aj na
intímnosti. Och, ako sa len mýlil! Nieže by žiadne neboli, objatia a bozky boli
na dennom poriadku. A čo sa bozkov týkalo, nie len také chabé cmuk-cmuk, ale
vášnivé francúzaky, pri ktorých by sa kolená podlomili aj stoikovi. Ale to bolo
tak všetko. A on už naozaj strácal trpezlivosť. Čo strácal! Pohár jeho
trpezlivosti už pretiekol! Hormóny v ňom bili na poplach a dnes ráno sa zobudil
s pevným rozhodnutím: teraz alebo nikdy! No dobre, nikdy to zas nie, ale teraz
a basta!
Zase položil do zvislej polohy. Tak
prudko, až ho trochu nadhodilo. Toto by už malo konečne zabrať. Aj zabralo. Spoza
chrta sa ozvalo rozospaté mrmlanie.
„Marco, už sa toľko nehmýr,“ prebral sa
Aiden z driemot. Chlapcovi to však nedalo a zadkom sa na posteli opäť nadskočil.
Chrbát sa už tiež pohol a pretočil sa na druhý bok. „No tak bobor, nechaj
chudáka ťažko pracujúceho spať.“
Marco sa na Aidena zamračil, no on ho
len oblapil a pritiahol si ho k sebe do objatia. Pobozkal ho na temene hlavy a
tváril sa, že ďalej spí. Keďže vonku ešte stále vládlo neskoré leto, obaja
spali len v slipoch. Náhly príval tepla sálajúceho z druhého tela v Marcovi
vyvolal prirodzenú reakciu. Nebolo to po prvýkrát, no doteraz sa o to musel
postarať sám. Dokonca aj Aidena raz pristihol, ako si v kúpeľni „uľavuje“. Našťastie
ho nezbadal, no aj tak mu nešlo do hlavy, prečo sa tomu stále vyhýba. Dokonca
sa dostal už do takého štádia, že žiarlil aj na Aidenovho kamaráta Lucu. Aiden
bol voči nemu otvorený aj v tejto veci a na rovinu mu povedal, aký majú spolu
vzťah. Aj keď ho uisťoval, že odkedy sú spolu, tak s tým dotyčným nič okrem
hlbokého priateľstva nezdieľa, no po tej kúpeľňovej akcii mal Marco
pochybnosti. Bolo to síce vo svojej postate absurdné, lebo keby spolu niečo
mali, tak by si to nemusel robiť sám, ale žiarlivosti nevysvetlíš. Áno, stali
sa mu strašné veci, ale nie je žiadne malé decko, ktoré treba chovať v bavlnke.
Je normálny zdravý muž so všetkými svojimi potrebami. Ako emocionálnymi, tak aj
fyzickými. Marco sa teda rozhodol využiť túto, v niektorých prípadoch trápnu
situáciu vo svoj prospech. Vylovil Aidenovu ruku spod svojich pravých rebier a
preplietol si je ho prsty so svojimi. Robieval to tak často, preto ruka
neprotestovala. On s ňou mal však svoje plány. Začal ňou pomaly prechádzať
smerom k pupku a keď sa mu videlo, že stále nekladie odpor, rýchlejšie prešiel
ku svojmu zdurenému rozkroku. Na to sa ruka prekvapením trhla, no prepletené
prsty jej zabránili odtiahnutiu.
„Chcem ťa,“ Marco tichunko zaskuvíňal a
za chrbtom sa mu ozval hlboký vzdych.
„Vidím, že sa z toho len tak
nevyvlečiem,“ zabručal Aiden. „A si si istý, že ti netreba len čúrať?“
podpichol.
„Nie som päťročné decko. Viem čo je
erekcia,“ odfrkol Marco.
„Myslíš si, že si už na to pripravený?“
Po tejto otázke sa mu Marco vytrhol z objatia a prudko sa vyšvihol na kolená,
gániac na rozospatého Aidena.
„Pripravený?! Bol som na to pripravený
možno ešte skôr, než som sa sem nasťahoval! To len ty to nevidíš! Alebo nechceš
vidieť?!“ útočil na neho.
Aiden bol už celkom prebudený. Prevrátil
sa na chrbát a pošúchal si tvár oboma dlaňami. „Tak to nie je. To dobre vieš.“
„Tak prečo?“ nedal sa Marco.
„Prešiel si ťažkým obdobím a tvrdo si na
sebe pracoval. Nechcel som naliehať, či ťa do niečoho tlačiť. A okrem toho, nič
nenasvedčovalo tomu, že by si...“
„Nič?!“ skočil mu do reči. „A čo si
myslíš, prečo som spal len v slipoch?“
„Pretože bolo leto a bolo príliš teplo
na pyžamo?“ odpovedal Aiden logickou protiotázkou. „Veď len v nich som
spal aj ja.“
„Ale teraz už nie je tak teplo a niekedy
mi je po nociach už aj chladno. Myslel som si, že ti to dopne,“ trucoval.
„Prepáč mi, ale naozaj som v tom nevidel
nič zvádzajúce. To si si mal dať nejaké sexi tangáče alebo tak, to by mi hneď
doplo.“
„Ale v tom by sa mi zle spalo,“ Marco si
porazene povzdychol.
„No vidíš.“
„Ak sa zdráhaš pre to, lebo si myslíš,
že som panic, tak nie som,“ povedal Marco ticho, trochu zahanbene.
„Nie, to si nemyslím. S takým chutnučkým
ksichtíkom, ako je ten tvoj, to by bol zázrak. Ešte aj tie tvoje oduté vačky sú
rozkošné,“ skonštatoval Aiden s potmehúdskym úsmevom na tvári. Marco netušil,
či to mal byť kompliment. Bol v takom stave, že mu to bolo úplne jedno. Medzi
nohami ho tlačilo a každým pohľadom na Aidena sa to len zhoršovalo. Ten však
miesto toho, aby sa na neho vrhol, vstal z postele a vybral sa ku dverám.
„Kam si myslíš, že ideš?“ Marco na neho
nasrdene zrúkol.
Aiden sa na neho otočil. Kútiky mal ešte
stále vykrivené do niečoho, čo Marco nevedel identifikovať a povedal: „Mne, na
rozdiel od teba čúrať treba.“ Otvoril dvere a zmizol na chodbe.
Marco za ním stále ešte kľačiac na
posteli nehnuto pozeral. Čakal. Musel sa predsa vrátiť. Nenechal by ho tu len
tak. Nenechal...
Po chvíľke sa našťastie vrátil. Zastal
si pred posteľou a vážne sa na Marca zadíval. „Takže si si istý, že to chceš?
Nerozmyslíš si to? Možno by sme mohli ísť najprv na nejakú romantickú večeru,
zapáliť sviečky, alebo niečo také. Aby si sa cítil príjemne.“
„Aiden! Nie som žiadna pätnásť ročná
pubertiačka, ale obyčajný nadržaný chlap,“ už mal toho naozaj dosť. Od zlosti
sa mu tlačili slzy do kútikov očí a mal pocit, že čoskoro vybuchne.
„To znelo ako slovo so bitky,“ vyhlásil
napokon Aiden. Nebol až tak unavený, ako sa prezentoval. Je síce pravda, že
včera prišiel domov z pracovnej cesty okolo druhej nadránom, ale nebolo to s ním
až také zlé. Ešte o pol noci telefonoval s Marcom, aby na neho nečakal a šiel
spať. Ten ho našťastie poslúchol a keď sa vrátil, našiel ho spať v rozožatej
spálni. Po tom, čo sa stalo, mal Marco panický strach z tmy. Aj preto nechávali
žalúzie zatiahnuté len do polovice, aby do izby mohlo svietiť pouličné
osvetlenie. Aiden mu dokonca pre prípad núdze či výpadku elektriny zohnal
kempingový lampášik a pod posteľou mali aj baterku. S takýmto vybavením a
silným objatím nemali problém so zaspávaním. Keď však ostával sám, v izbe
nechával rozožaté úplne a na chodbe malú lampičku, keby potreboval do kúpeľne,
aby tam nebola úplná tma. Aiden bol trpezlivý a poskytol svojmu milovanému
všetko, čo mu len na očiach videl. Teraz sa však rozhodol, že ho trošku
potrápi. Vyliezol na posteľ a sadol si chrbtom k opierke postele a chrbát
si podoprel vankúšmi. Roztiahol ramená a zahlásil: „Ak si o tom napevno
rozhodnutý, tak nebude problém uviesť ma do nálady.“
Marco zažmurkal očami akoby najprv
nepochopil, o čo mu ide, no vzápätí k nemu priliezol a obkročmo si mu sadol do
lona, čo najtesnejšie k rozkroku. Chvíľu na neho hľadel. Možno zvažoval, kde
začať. Napokon sa však pritiahol k Aidenovej tvári a pobozkal ho. On však perami
ani nepohol.
„No tak spolupracuj!“ ohradil sa Marco,
pričom ho jemne udrel päsťou do ramena. Aiden neodpovedal, len mu myklo kútikom
úst. Marco ho prebodol pohľadom, no pokračoval ďalej. Rukou mu odhrnul vlasy
pri ľavom uchu. Najprv, priestor za uchom, len jemne jazykom preskúmal, ale
potom do jemnej pokožky zaboril zuby. Aiden stále nereagoval. Prekĺzol teda
nižšie na krku o ohryzku. Chvíľu sa sním hral a keď pocítil jemné chvenie
zahryzol. Jeho drahý vydal krátky chrochtavý zvuk. Odtiaľ pomaly postupoval k
pravej bradavke až pod pupok, kde sa objavovali prvé chĺpky. Nadvihol hlavu,
aby videl Aidenove reakcie. Ten zaťažko prehltával. Zachechtal sa a pokračoval
ďalej. Práve sa Aidenovi chystal stiahnuť spodky, keď sa on prudko naklonil
dopredu. Rýchlim švihom ho prevrátil na lopatky a ruky mu zaklincoval vysoko
nad hlavou. Marco sa ľakol a sprudka vydychoval.
Lepšie na tom nebol ani Aiden. Dlho sa držal
na uzde, nechcel nič unáhliť. Chcel počkať na ten správny okamih, keď už bude
Marco v dostatočnej psychickej pohode a bude ho schopný prijať. Možno to ale robil
tak dobre, že podvedome začal prehliadať všetky jeho náznaky. Teraz mu to však
bolo hodené rovno na tanier a bolo to také ohromujúce, že sa jeho plány pasívne
skúmať, čo si môže dovoliť a čo nie, rozplynuli. Po tom, čo na ňom Marco
predviedol, mal sto chutí vyšukať z neho dušu. Ale to sa predsa pri prvom raze
nerobí. Ani pri druhom. Možno tak za pár mesiacov, keď si na seba zvyknú.
„Pozrimeže, aký sa s teba čert vykľul,“ Aiden
zažartoval a konečne ho pobozkal. Marco sa ani nestihol spamätať a už mal jeho
jazyk zaborený tak hlboko, až mal problémy dopracovať sa ku kyslíku. Ani sliny
mu to neuľahčovali. Po dlhšej výmene telesných tekutín sa Aiden tiež presunul k
ľavému uchu a skopíroval cestu, ktorú pred chvíľou absolvoval Marco. On sa však
pod pupkom nezastavil. Šikovne mu stiahol spodky, pretiahol ich cez nohy a pokračoval
v dobrodružstve. Marcove telo sa pod každým bozkom a dotykom jazyka chvelo viac
a viac. Najprv sa snažil svoje horúčkovité vzdychy tlmiť, no keď si Aiden vzal
jeho vzrušenie do úst a začal ho dráždiť jazykom, Marco vybuchol do dlhého až
vzlykavého výkriku. Spravil sa mu rovno do nich. Aiden to prehltol a vrátil sa
k Marcovým ústam. Pobozkal ho však len jemne, hravo, keďže mal ešte stále problém
s lapaním vzduchu. Zahryzol mu do spodnej pery a keď Marco vystrčil jazyk
žiadajúc o viac, zahryzol sa mu aj do neho a potom ich pery splynuli.
„Si pripravený?“ zašepkal Aiden otázku,
ešte stále takmer nasatý na Marca.
„Áno,“ ticho mu odpovedal. Aiden sa na
neho upriamene zahľadel, ako by si to potreboval ešte raz potvrdiť. Marco to
pochopil a preto prikývol. Už nevedel ďalej čakať.
„V poriadku,“ ozval sa nakoniec a
odtiahol sa, aby zo zásuvky vylovil potrebné náležitosti. Musel si ho predsa
pripraviť, aby mu nijako neublížil.
Marco poslušne roztiahol nohy a zakrátko
mu na pokožku za prirodzením padli prvé kvapky chladivej tekutiny. Pridali sa k
nim ďalšie a ďalšie. Pocítil však aj niečo horúce, čo smerovalo k jeho
citlivému otvoru a pomaly sa to dobíjalo dovnútra. Bol to Aidenov prst. Vďaka
lubrikantu to šlo pomerne ľahko a postupne sa k nemu pridružili ďalšie dva.
Lubrikant už viac nechladil, ba práve naopak. Marco bol v jednom ohni a
vzrušenie sa mu opäť zdvíhalo. Po celý čas pozoroval Aidena, ako sa tomu miestu
tam dole sústredene venuje a pritom sa mu hrudník nadvihuje hlbokými nádychmi a
výdychmi. Zrazu sa však narovnal a stiahol si aj on spodky. Marco si až teraz
všimol, presne kam slnečné lúče spoza žalúzií dopadajú. Bolo to absurdné, no
pri pohľade jeho žiarivú mužskosť sa rozochvel ešte viac. Aiden sa zohol a vzal
niečo štvorcové položené vedľa fľaštičky s lubrikantom.
„N-nie to nemusíš,“ zaprotestoval Marco.
On sa na neho prekvapene pozrel. „Ja... ešte som s nikým bez... Ale tebe verím,“
koktal zo seba.
Jeho milenec sa nežne usmial. Nahol sa k
Marcovi a pobozkal ho. Ich prirodzenia navzájom dotkli. Marco sa automaticky
pohol a pár krát sa o seba obtreli. Aiden sa potom posunul trochu nižšie a rukou
sa nasmeroval k otvoru. Pomaly prenikal. Marcove telo sa najprv celé naplo, no
potom sa uvoľnil a jemu sa podarilo dostať sa dnu celkom. Zľahka sa začal
hýbať, pričom tempo a silu postupne gradoval. Útle Marcovo telo sa mu úplne
poddalo a dokonale sa zladilo s jeho pohybmi.
Aiden nechcel o nič prísť. Preto sledoval
Marcove reakcie, pohyby, jeho mimiku tváre. Ako sa mu pri nadychovaní rozširujú
nosné dierky, ako pri každom príraze sklápa viečka s tými neskutočne dlhými
mihalnicami, ako sa mu trasú pery hladné po bozkoch. Marco bol na tom obdobne.
Nasával vôňu svojho partnera, počúval každý jeho rozvášnený vzdych, zabáral
prsty do jeho mohutného, dokonale stavaného chrbta, ktorý ho ešte pred nejakou
tou chvíľou splna ignoroval. Aidenovo telo zrazu celé stŕplo a Marco pocítil ako
sa mu vo vnútornostiach rozľahla klzká horúčava, čo spôsobilo, že dosiahol
vyvrcholenie aj on. Bol to pre neho nový pocit. Pre nich oboch. Spojili sa do
jedného celku a okolitý svet pre nich dočista prestal existovať.
Ruch doliehajúci z ulice zosilnel a
skoré ráno sa prenieslo do skorého predobedia. V izbe na posteli ležali v tesnom
objatí dve upotené mužské telá. Jedno z nich sa opäť nespokojne zamrvilo.
„Marco? Čo by si rád?“ zahundral Aiden,
ktorý stihol medzičasom zadriemať.
„Nezopakujeme si to?“ zabŕdol Marco.
Aiden mu vytrhol vankúš s pod hlavy a zhurta no mäkko mu ho pritlačil na hlavu.
„No tak bobor, prestaneš už konečne?“ zasyčal.
Nato si však aj on strčil pod ten vankúš hlavu a pobozkal Marca na čelo. „Ak ma
necháš konečne sa už vyspať, sľubujem, že si to zopakujeme. Len sa mi potom
zajtra nesťažuj, že nevieš vstať z postele.
Marco sa usmial a súhlasne prikývol.
Vedel, že nemusí byť nenásytný. Vedel, že si môžu dať načas. Od teraz je ich
vzťah kompletný a ich možnosti neobmedzené. Preto sa spokojne usalašil v
Aidenovom náručí a nechal ho, nech naberie nových síl.
Pro Marca to muselo být těžké, skládat svou paměť a osobnost z drobných střípků, které mu zbyly. Ještě, že se měl o koho opřít. Děkuji za pěknou kapitolu. :-)
OdpovedaťOdstrániťNemáš za čo :)
OdstrániťPôvodne som to, ako sa bude dávať dokopy chcela viac rozviesť a pred tým, než som s celým príbehom začala, som sa snažila nájsť niečo po internete o takýchto prípadoch, no nič konštruktívne som neobjavila. Prirodzene, že vojenské (alebo akékoľvek iné) techniky vymývania mozgu na nete asi zverejnené nebudú, ale myslela som si, že nájdem aspoň nejaké veci o následkoch. Jedna kamarátka, ktorá študovala psychológiu mi tiež len povedala, že si tam môžem napísať čokoľvek. Nakoniec sa to však vyvinulo tak, že som to len zbežne zhrnula :D A myslím, že to dopadlo celkom obstojne :)
Rozkošné! :) Vtipné, prirodzene, to už je u teba zvykom, a veľmi pekné. Som nesmierne rada, že tvoje predstavy o chrumkavých koncoch sú rovnaké ako moje, poväčšine :)) Ďakujem!
OdpovedaťOdstrániťĎakujem :) JJ zvyk je železná košeľa :D
OdstrániťA aj ja som rada, že sú (poväčšine) rovnaké. Bez nich to predsa nejde... hihihi