Trofej a soľ: Extra

Jupííí! Extra úspešne dopísané. Keďže som sa v hlavnom príbehu nedostala k TOMU hlavnému, vyriešila som to týmto kratučkým, no o to viac chrumkavým pokračovaním. Príbeh sa odohráva cca 8 mesiacov po konci hlavného deja. Prvá časť Extra je zhrnutie toho, čo sa dialo po vyslobodení a v druhej časti sa hlavní aktéri intenzívne venujú jeden druhému :) Dúfam, že to má hlavu aj pätu, lebo jedna vec je, ako si to človek predstavuje a druhá, ako to napíše a či to čitateľ pochopí :D

         Bolo skoré ráno a slnečné lúče prenikajúce cez nie úplne zatiahnuté žalúzie veštili krásnu sobotu. Bol už síce koniec septembra, no indikátor na teplomere pod 23 stupňov cez deň neklesal a aj noci boli stále relatívne teplé. Okno bolo otvorené na vetračku a do izby doliehali zvuky ulice. Vzhľadom na čas to bolo viac-menej len svižné štebotanie vrabcov a iných obyvateľov okolitých korún stromov. Sem tam zaštekal nejaký venčiaci sa pes, ktorý to už s plným močovým mechúrom nevydržal a vyhnal svojho majiteľa v tak nekresťanskú sobotnú hodinu von. Idylku nenarušoval ani občasný zvuk prechádzajúceho motorového vozidla. Na posteli v izbe nastal pohyb. Chlapec prikrytý len ľahkou plachtou sa začal mrviť. Slnečné lúče mu svietili priamo do očí a zobudili ho. Pošúchal si ich hánkami. Bolo to nepríjemné. Prevrátil sa na druhý bok a rozospatý zrak mu padol na chrbát druhej osoby deliacej sa s ním lôžko. Chlapec sa zamračil a opäť sa otočil smerom k slnku akoby zabudol, čo ho tam čaká. Keď mu to bolo nekompromisne pripomenuté, rozhodol sa pre polohu na chrbte.

Boli to už skoro tri mesiace, čo sa tu deň čo deň prebúdzal. Skoro tri mesiace, čo sa odhodlal k závažnému životnému kroku, a to žiť v spoločnej domácnosti s mužom, ktorého miloval. Odhliadnuc od spoločenských problémov ohľadom homosexuálnych partnerstiev, by sa to zdala byť celkom triviálna záležitosť. Keď sa predsa dvaja ľudia milujú, skôr či neskôr dôjde aj k otázkam spoločného bývania. V jeho prípade to však bola tak trocha neobvyklá záležitosť. On sa sem totiž presťahoval priamo z psychiatrickej kliniky, kde strávil posledného pol roka. Nedržali ho tam nasilu, aj keď z počiatku veľa možností nemal a bolo to aj odporúčanie lekárov. Ostať však práve na klinike v tomto meste bolo jeho vlastné rozhodnutie a aj armáda sa ponúkla, že mu náklady na celé liečenie preplatí. Jeho rodičom sa to spočiatku nepáčilo a matka veľmi plakala, keď sa musela so svojím znovu nájdeným synom opäť rozlúčiť. No on bol svojprávny človek. A hoci mal spomienky roztrieštené na tisíce črepín a musel ich zbierať a zliepať, za týmto rozhodnutím si pevne stál. Rodičia ho preto pravidelne prichádzali navštevovať raz do mesiaca a zdržali sa aj niekoľko dní. Cestovali predsa krížom cez celú krajinu, len aby ho videli. Bolo to ťažké, no postupne si k nim cestu našiel a teraz sa tešili, že sa majú zase o čom rozprávať. Aj keď, ich syn už nikdy nebude tým ich synom, ktorého vychovali a milovali. Nedôvera a podozrievavosť už vymizli, no rezervovanosť pretrvávala. To, čo sa mu stalo ho navždy zmenilo. Taká krutosť bez následkov ostať nemohla.

Chlapec sa opäť zamrvil. Ani táto poloha mu nevyhovovala. Otočil sa teda čelom ku krásne vypracovanému chrbtu, ktorý takto z blízka vídal každý deň. Ten sa ani nehol, ešte tuho spal. Bolo predsa skoro ráno a jemu oči vypáliť nešlo. Chlapec uvažoval, že by zatiahol tie žalúzie poriadne, no to by musel vstať a to sa mu ešte nechcelo. Miesto toho sa odul a očami prebodával už spomínaný chrbát. Mal na to predsa svoj dôvod! A vážny dôvod! Veď tu už býval skoro tri mesiace! Niežeby sem predtým nechodil, to nie, ale teraz tu už bol nastálo. Predtým to boli len také návštevy. Najprv jeden deň, potom aj jedna noc a takto sa to pomaly gradovalo, až tu zakotvil úplne. Samozrejme, s dovolením lekárov a tichým súhlasom rodičov. Oni síce vedeli o jeho preferencii a už sa s tým dávno vyrovnali, no to, že sa ich jediný syn „vyžení“ tak ďaleko od domova sa po prežitom ťažko prijímalo. Našťastie, jeho vyvoleného mali dosť času spoznať. Pri svojich návštevách ich ubytovával u seba a robil všetko pre to, aby zanechal čo najlepší dojem.

Po tom, čo ich vyslobodili, po tom, čo sa rozpamätal na všetky tie hrôzy a potom, čo sa dozvedel sa o svojom zmiznutí, rozhodol sa, že bude tvrdo pracovať na znovuzískaní svojej minulosti. Ale najmä svojej konzistentnej osobnosti. Trvalo to dlho. Aspoň pre neho. Niekedy mal pocit, že to už nevydrží. Ako zistil, nepatril práve k trpezlivým ľuďom. Vtedy tu však pre neho bol ON! Bol mu vo všetkom nápomocný a bol k nemu úplne otvorený. Vyrozprával mu aj celý príbeh o tom, ako ho stretol vo svojich snoch a potom požiadal o nájdenie. Jemu sa to ale ťažko verilo. V jeho krehkých spomienkach sa mu tieto mimotelové zážitky nikdy nevynorili. No jeden sen mal aj on. V tú prvú noc, v tom dome hrôzy, ktorú strávili v objatí. Aj preto mu dôveroval. Bol jediný, komu dôveroval aj keď nevedel prečo. Bol jediný, v koho prítomnosti sa cítil úplne bezpečný. Preto tu ostal, a preto dovolil tomu cudziemu človeku, aby ho v tých najťažších chvíľach postrkoval dopredu. A nemal to s ním veru ľahké. K amnézii sa pridružili rôzne fóbie, záchvaty paniky, hyperventilácia, či nočné mory. Navyše aj jeho nedočkavosť a tvrdohlavosť spravili svoje. Napríklad, neslávne dopadol ich prvý pokus obed v obyčajnej reštaurácii.

„Ešte nie si pripravený. Ani lekári ti to neodporúčajú,“ povedal mu.

„Nie! Už som tu zavretý dosť dlho. Veď ani do nemocničnej kantíny nemám problém ísť. A ty tam budeš so mnou, no nie?“ odporoval a hodil na neho prosiaci kukuč, ktorý vždy zabral.

Tak teda šli. Bola to malá rodinná reštaurácia neďaleko nemocničného areálu. Keďže bol víkend, bola plná detí. Nič, čo by ho mohlo ohroziť. Svojho sprievodcu sa však držal ako kliešť. Jenou rukou mi stískal ľavačku a druhou bol zavesený na jeho ramene.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ho. On len nervózne no súhlasne potriasol hlavou a stisol mu rameno ešte viac. Ľudí naokolo nezaujímali. Rodičia sa starali len o svoje nezbedné ratolesti a tie sa zase starali o to, aby to svojim rodičom čo najviac sťažili. Sadli si k voľnému stolu, oproti sebe. Servírka im priniesla jedálny lístok a objednali si minerálku. Skôr než by im ju ale stihla priniesť, jedno z detí spustilo hrozný rev. Malé dievčatko kvílilo na celú miestnosť, akoby mu zub trhali. Celá bola od rozhorčenia červená a slonie slzy sa jej kotúľali dole líčkami. Celé osadenstvo sa na ňu automaticky otočilo. Dievčatko si to všimlo, zarazilo sa a stíchlo. Avšak v tom čase sa už niektoré zraky otáčali iným smerom. Pozerali sa na mladého muža, ktorý sa chúli na zemi, zakrýva si sluchy a celý sa trasie. Pritom pred malou chvíľou si bol sebou tak istý, že sa mu nič nestane. Bolo to nepríjemné a musel odtiaľ odísť so stiahnutým chvostom. Samozrejme až po tom, čo sa upokojil. Jeho drahý mu to nevyčítal. On mu nikdy nič nevyčítal, nech už vyviedol alebo sa stalo čokoľvek. Pristupoval k nemu z neskutočnou trpezlivosťou a starostlivosťou. A on si ho za to veľmi vážil. Postupne sa jeho city pretavili do lásky. Nezáležalo na tom, kedy presne k tomu poznaniu dospel, ale keď už si bol toho plne vedomý, už ju nie len prijímal, ale aj dával.  A pustil sa ešte s väčšou vervou do prekonávania ťažkostí. Hoci sa mu niektoré spomienky už asi nikdy nenavrátia a na niektoré by sa najradšej nepamätal, našiel si ale nový zmysel života a nové šťastie. Teda takmer...

Chlapec sa už ďalej nedokázal pozerať na chrbát, ktorý ho úplne ignoroval. Posadil sa na posteli a hlasno si vzdychol. Ich dokonalý vzťah mal jednu maličkú no zásadnú chybu krásy. Tak veľmi sa snažil, aby sa mohol svojmu priateľovi čím skôr postaviť zoči-voči ako rovnocenný. To, čo iným trvalo aj vyše roka, on zvládol za polovicu. Jedny z prvých spomienok, ktoré sa mu vrátili súviseli samozrejme s tým, čo je mu najbližšie. Preto bol schopný si v tak krátkom čase nájsť zamestnanie a od septembra pracoval ako suplujúci učiteľ zemepisu. Okrem toho sa ponoril aj na opätovné získanie zručností v japonskom jazyku, znova mal certifikát a od začiatku nasledujúceho mesiaca nastupoval ako lektor v jednom jazykovom centre. Za relatívne krátky čas sa dokázal postaviť na vlastné nohy a dokázať nie len blízkym, ale hlavne sebe, že ho len tak niečo nepoloží. No napriek tomu mal pocit, akoby to nestačilo. Bol v koncoch. Myslel si, že keď začnú spolu konečne žiť, vyrieši sa aj posledné tabu ich vzťahu. Dúfal, že konečne príde čas aj na intímnosti. Och, ako sa len mýlil! Nieže by žiadne neboli, objatia a bozky boli na dennom poriadku. A čo sa bozkov týkalo, nie len také chabé cmuk-cmuk, ale vášnivé francúzaky, pri ktorých by sa kolená podlomili aj stoikovi. Ale to bolo tak všetko. A on už naozaj strácal trpezlivosť. Čo strácal! Pohár jeho trpezlivosti už pretiekol! Hormóny v ňom bili na poplach a dnes ráno sa zobudil s pevným rozhodnutím: teraz alebo nikdy! No dobre, nikdy to zas nie, ale teraz a basta!

Zase položil do zvislej polohy. Tak prudko, až ho trochu nadhodilo. Toto by už malo konečne zabrať. Aj zabralo. Spoza chrta sa ozvalo rozospaté mrmlanie.

„Marco, už sa toľko nehmýr,“ prebral sa Aiden z driemot. Chlapcovi to však nedalo a zadkom sa na posteli opäť nadskočil. Chrbát sa už tiež pohol a pretočil sa na druhý bok. „No tak bobor, nechaj chudáka ťažko pracujúceho spať.“

Marco sa na Aidena zamračil, no on ho len oblapil a pritiahol si ho k sebe do objatia. Pobozkal ho na temene hlavy a tváril sa, že ďalej spí. Keďže vonku ešte stále vládlo neskoré leto, obaja spali len v slipoch. Náhly príval tepla sálajúceho z druhého tela v Marcovi vyvolal prirodzenú reakciu. Nebolo to po prvýkrát, no doteraz sa o to musel postarať sám. Dokonca aj Aidena raz pristihol, ako si v kúpeľni „uľavuje“. Našťastie ho nezbadal, no aj tak mu nešlo do hlavy, prečo sa tomu stále vyhýba. Dokonca sa dostal už do takého štádia, že žiarlil aj na Aidenovho kamaráta Lucu. Aiden bol voči nemu otvorený aj v tejto veci a na rovinu mu povedal, aký majú spolu vzťah. Aj keď ho uisťoval, že odkedy sú spolu, tak s tým dotyčným nič okrem hlbokého priateľstva nezdieľa, no po tej kúpeľňovej akcii mal Marco pochybnosti. Bolo to síce vo svojej postate absurdné, lebo keby spolu niečo mali, tak by si to nemusel robiť sám, ale žiarlivosti nevysvetlíš. Áno, stali sa mu strašné veci, ale nie je žiadne malé decko, ktoré treba chovať v bavlnke. Je normálny zdravý muž so všetkými svojimi potrebami. Ako emocionálnymi, tak aj fyzickými. Marco sa teda rozhodol využiť túto, v niektorých prípadoch trápnu situáciu vo svoj prospech. Vylovil Aidenovu ruku spod svojich pravých rebier a preplietol si je ho prsty so svojimi. Robieval to tak často, preto ruka neprotestovala. On s ňou mal však svoje plány. Začal ňou pomaly prechádzať smerom k pupku a keď sa mu videlo, že stále nekladie odpor, rýchlejšie prešiel ku svojmu zdurenému rozkroku. Na to sa ruka prekvapením trhla, no prepletené prsty jej zabránili odtiahnutiu.

„Chcem ťa,“ Marco tichunko zaskuvíňal a za chrbtom sa mu ozval hlboký vzdych.

„Vidím, že sa z toho len tak nevyvlečiem,“ zabručal Aiden. „A si si istý, že ti netreba len čúrať?“ podpichol.

„Nie som päťročné decko. Viem čo je erekcia,“ odfrkol Marco.

„Myslíš si, že si už na to pripravený?“ Po tejto otázke sa mu Marco vytrhol z objatia a prudko sa vyšvihol na kolená, gániac na rozospatého Aidena.

„Pripravený?! Bol som na to pripravený možno ešte skôr, než som sa sem nasťahoval! To len ty to nevidíš! Alebo nechceš vidieť?!“ útočil na neho.

Aiden bol už celkom prebudený. Prevrátil sa na chrbát a pošúchal si tvár oboma dlaňami. „Tak to nie je. To dobre vieš.“

„Tak prečo?“ nedal sa Marco.

„Prešiel si ťažkým obdobím a tvrdo si na sebe pracoval. Nechcel som naliehať, či ťa do niečoho tlačiť. A okrem toho, nič nenasvedčovalo tomu, že by si...“

„Nič?!“ skočil mu do reči. „A čo si myslíš, prečo som spal len v slipoch?“

„Pretože bolo leto a bolo príliš teplo na pyžamo?“ odpovedal Aiden logickou protiotázkou. „Veď len v nich som spal aj ja.“

„Ale teraz už nie je tak teplo a niekedy mi je po nociach už aj chladno. Myslel som si, že ti to dopne,“ trucoval.

„Prepáč mi, ale naozaj som v tom nevidel nič zvádzajúce. To si si mal dať nejaké sexi tangáče alebo tak, to by mi hneď doplo.“

„Ale v tom by sa mi zle spalo,“ Marco si porazene povzdychol.

„No vidíš.“

„Ak sa zdráhaš pre to, lebo si myslíš, že som panic, tak nie som,“ povedal Marco ticho, trochu zahanbene.

„Nie, to si nemyslím. S takým chutnučkým ksichtíkom, ako je ten tvoj, to by bol zázrak. Ešte aj tie tvoje oduté vačky sú rozkošné,“ skonštatoval Aiden s potmehúdskym úsmevom na tvári. Marco netušil, či to mal byť kompliment. Bol v takom stave, že mu to bolo úplne jedno. Medzi nohami ho tlačilo a každým pohľadom na Aidena sa to len zhoršovalo. Ten však miesto toho, aby sa na neho vrhol, vstal z postele a vybral sa ku dverám.

„Kam si myslíš, že ideš?“ Marco na neho nasrdene zrúkol.

Aiden sa na neho otočil. Kútiky mal ešte stále vykrivené do niečoho, čo Marco nevedel identifikovať a povedal: „Mne, na rozdiel od teba čúrať treba.“ Otvoril dvere a zmizol na chodbe.

Marco za ním stále ešte kľačiac na posteli nehnuto pozeral. Čakal. Musel sa predsa vrátiť. Nenechal by ho tu len tak. Nenechal...

Po chvíľke sa našťastie vrátil. Zastal si pred posteľou a vážne sa na Marca zadíval. „Takže si si istý, že to chceš? Nerozmyslíš si to? Možno by sme mohli ísť najprv na nejakú romantickú večeru, zapáliť sviečky, alebo niečo také. Aby si sa cítil príjemne.“

„Aiden! Nie som žiadna pätnásť ročná pubertiačka, ale obyčajný nadržaný chlap,“ už mal toho naozaj dosť. Od zlosti sa mu tlačili slzy do kútikov očí a mal pocit, že čoskoro vybuchne.

„To znelo ako slovo so bitky,“ vyhlásil napokon Aiden. Nebol až tak unavený, ako sa prezentoval. Je síce pravda, že včera prišiel domov z pracovnej cesty okolo druhej nadránom, ale nebolo to s ním až také zlé. Ešte o pol noci telefonoval s Marcom, aby na neho nečakal a šiel spať. Ten ho našťastie poslúchol a keď sa vrátil, našiel ho spať v rozožatej spálni. Po tom, čo sa stalo, mal Marco panický strach z tmy. Aj preto nechávali žalúzie zatiahnuté len do polovice, aby do izby mohlo svietiť pouličné osvetlenie. Aiden mu dokonca pre prípad núdze či výpadku elektriny zohnal kempingový lampášik a pod posteľou mali aj baterku. S takýmto vybavením a silným objatím nemali problém so zaspávaním. Keď však ostával sám, v izbe nechával rozožaté úplne a na chodbe malú lampičku, keby potreboval do kúpeľne, aby tam nebola úplná tma. Aiden bol trpezlivý a poskytol svojmu milovanému všetko, čo mu len na očiach videl. Teraz sa však rozhodol, že ho trošku potrápi. Vyliezol na posteľ a sadol si chrbtom k opierke postele a chrbát si podoprel vankúšmi. Roztiahol ramená a zahlásil: „Ak si o tom napevno rozhodnutý, tak nebude problém uviesť ma do nálady.“

Marco zažmurkal očami akoby najprv nepochopil, o čo mu ide, no vzápätí k nemu priliezol a obkročmo si mu sadol do lona, čo najtesnejšie k rozkroku. Chvíľu na neho hľadel. Možno zvažoval, kde začať. Napokon sa však pritiahol k Aidenovej tvári a pobozkal ho. On však perami ani nepohol.

„No tak spolupracuj!“ ohradil sa Marco, pričom ho jemne udrel päsťou do ramena. Aiden neodpovedal, len mu myklo kútikom úst. Marco ho prebodol pohľadom, no pokračoval ďalej. Rukou mu odhrnul vlasy pri ľavom uchu. Najprv, priestor za uchom, len jemne jazykom preskúmal, ale potom do jemnej pokožky zaboril zuby. Aiden stále nereagoval. Prekĺzol teda nižšie na krku o ohryzku. Chvíľu sa sním hral a keď pocítil jemné chvenie zahryzol. Jeho drahý vydal krátky chrochtavý zvuk. Odtiaľ pomaly postupoval k pravej bradavke až pod pupok, kde sa objavovali prvé chĺpky. Nadvihol hlavu, aby videl Aidenove reakcie. Ten zaťažko prehltával. Zachechtal sa a pokračoval ďalej. Práve sa Aidenovi chystal stiahnuť spodky, keď sa on prudko naklonil dopredu. Rýchlim švihom ho prevrátil na lopatky a ruky mu zaklincoval vysoko nad hlavou. Marco sa ľakol a sprudka vydychoval.

Lepšie na tom nebol ani Aiden. Dlho sa držal na uzde, nechcel nič unáhliť. Chcel počkať na ten správny okamih, keď už bude Marco v dostatočnej psychickej pohode a bude ho schopný prijať. Možno to ale robil tak dobre, že podvedome začal prehliadať všetky jeho náznaky. Teraz mu to však bolo hodené rovno na tanier a bolo to také ohromujúce, že sa jeho plány pasívne skúmať, čo si môže dovoliť a čo nie, rozplynuli. Po tom, čo na ňom Marco predviedol, mal sto chutí vyšukať z neho dušu. Ale to sa predsa pri prvom raze nerobí. Ani pri druhom. Možno tak za pár mesiacov, keď si na seba zvyknú.

„Pozrimeže, aký sa s teba čert vykľul,“ Aiden zažartoval a konečne ho pobozkal. Marco sa ani nestihol spamätať a už mal jeho jazyk zaborený tak hlboko, až mal problémy dopracovať sa ku kyslíku. Ani sliny mu to neuľahčovali. Po dlhšej výmene telesných tekutín sa Aiden tiež presunul k ľavému uchu a skopíroval cestu, ktorú pred chvíľou absolvoval Marco. On sa však pod pupkom nezastavil. Šikovne mu stiahol spodky, pretiahol ich cez nohy a pokračoval v dobrodružstve. Marcove telo sa pod každým bozkom a dotykom jazyka chvelo viac a viac. Najprv sa snažil svoje horúčkovité vzdychy tlmiť, no keď si Aiden vzal jeho vzrušenie do úst a začal ho dráždiť jazykom, Marco vybuchol do dlhého až vzlykavého výkriku. Spravil sa mu rovno do nich. Aiden to prehltol a vrátil sa k Marcovým ústam. Pobozkal ho však len jemne, hravo, keďže mal ešte stále problém s lapaním vzduchu. Zahryzol mu do spodnej pery a keď Marco vystrčil jazyk žiadajúc o viac, zahryzol sa mu aj do neho a potom ich pery splynuli.

„Si pripravený?“ zašepkal Aiden otázku, ešte stále takmer nasatý na Marca.

„Áno,“ ticho mu odpovedal. Aiden sa na neho upriamene zahľadel, ako by si to potreboval ešte raz potvrdiť. Marco to pochopil a preto prikývol. Už nevedel ďalej čakať.

„V poriadku,“ ozval sa nakoniec a odtiahol sa, aby zo zásuvky vylovil potrebné náležitosti. Musel si ho predsa pripraviť, aby mu nijako neublížil.

Marco poslušne roztiahol nohy a zakrátko mu na pokožku za prirodzením padli prvé kvapky chladivej tekutiny. Pridali sa k nim ďalšie a ďalšie. Pocítil však aj niečo horúce, čo smerovalo k jeho citlivému otvoru a pomaly sa to dobíjalo dovnútra. Bol to Aidenov prst. Vďaka lubrikantu to šlo pomerne ľahko a postupne sa k nemu pridružili ďalšie dva. Lubrikant už viac nechladil, ba práve naopak. Marco bol v jednom ohni a vzrušenie sa mu opäť zdvíhalo. Po celý čas pozoroval Aidena, ako sa tomu miestu tam dole sústredene venuje a pritom sa mu hrudník nadvihuje hlbokými nádychmi a výdychmi. Zrazu sa však narovnal a stiahol si aj on spodky. Marco si až teraz všimol, presne kam slnečné lúče spoza žalúzií dopadajú. Bolo to absurdné, no pri pohľade jeho žiarivú mužskosť sa rozochvel ešte viac. Aiden sa zohol a vzal niečo štvorcové položené vedľa fľaštičky s lubrikantom.

„N-nie to nemusíš,“ zaprotestoval Marco. On sa na neho prekvapene pozrel. „Ja... ešte som s nikým bez... Ale tebe verím,“ koktal zo seba.

Jeho milenec sa nežne usmial. Nahol sa k Marcovi a pobozkal ho. Ich prirodzenia navzájom dotkli. Marco sa automaticky pohol a pár krát sa o seba obtreli. Aiden sa potom posunul trochu nižšie a rukou sa nasmeroval k otvoru. Pomaly prenikal. Marcove telo sa najprv celé naplo, no potom sa uvoľnil a jemu sa podarilo dostať sa dnu celkom. Zľahka sa začal hýbať, pričom tempo a silu postupne gradoval. Útle Marcovo telo sa mu úplne poddalo a dokonale sa zladilo s jeho pohybmi.

Aiden nechcel o nič prísť. Preto sledoval Marcove reakcie, pohyby, jeho mimiku tváre. Ako sa mu pri nadychovaní rozširujú nosné dierky, ako pri každom príraze sklápa viečka s tými neskutočne dlhými mihalnicami, ako sa mu trasú pery hladné po bozkoch. Marco bol na tom obdobne. Nasával vôňu svojho partnera, počúval každý jeho rozvášnený vzdych, zabáral prsty do jeho mohutného, dokonale stavaného chrbta, ktorý ho ešte pred nejakou tou chvíľou splna ignoroval. Aidenovo telo zrazu celé stŕplo a Marco pocítil ako sa mu vo vnútornostiach rozľahla klzká horúčava, čo spôsobilo, že dosiahol vyvrcholenie aj on. Bol to pre neho nový pocit. Pre nich oboch. Spojili sa do jedného celku a okolitý svet pre nich dočista prestal existovať.

Ruch doliehajúci z ulice zosilnel a skoré ráno sa prenieslo do skorého predobedia. V izbe na posteli ležali v tesnom objatí dve upotené mužské telá. Jedno z nich sa opäť nespokojne zamrvilo.

„Marco? Čo by si rád?“ zahundral Aiden, ktorý stihol medzičasom zadriemať.

„Nezopakujeme si to?“ zabŕdol Marco. Aiden mu vytrhol vankúš s pod hlavy a zhurta no mäkko mu ho pritlačil na hlavu.

„No tak bobor, prestaneš už konečne?“ zasyčal. Nato si však aj on strčil pod ten vankúš hlavu a pobozkal Marca na čelo. „Ak ma necháš konečne sa už vyspať, sľubujem, že si to zopakujeme. Len sa mi potom zajtra nesťažuj, že nevieš vstať z postele.

Marco sa usmial a súhlasne prikývol. Vedel, že nemusí byť nenásytný. Vedel, že si môžu dať načas. Od teraz je ich vzťah kompletný a ich možnosti neobmedzené. Preto sa spokojne usalašil v Aidenovom náručí a nechal ho, nech naberie nových síl.