Trofej a soľ: 3. časť

Tak a sme vo finále. Nebol to dlhý príbeh, ale myslím si, že nápínať to ešte dlhšie by bolo neľudské :D No a potom, čo som svojim postavám toľko naubližovala, zaslúžia si pudingový koniec, či? Len dúfam, že to nebude až na cukrovku :D

„Ja som to tušil. Tušil!“ nadšením vykríkol Paul.

Paul Vaccina bol dvadsaťpäť ročný mladý muž s ryšavými vlasmi a bledou pehami posypanou pleťou. Keď bol malý často sa mu kvôli tomu zvykli posmievať, no keď vyrástol a stal sa z neho zdatný muž, nikto si ho už doberať nedovolil. Bolo to tak aj v dedine, do ktorej sa asi pred rokom presťahoval. Tu si ho všetci veľmi vážili, lebo sa rozhodol obetovať svoju voľnosť a postarať sa o svojho ťažko chorého otca. Po tom, čo mu tragicky zomrela mama, sa jeho aj tak citovo labilný otec psychicky zrútil. Po tejto nešťastnej udalosti mu ich rodinný známy, psychiater, odporučil, že by bolo najlepšie, keby sa obaja presťahovali na nejaké pokojné miesto, trebárs na dedine. Nové prostredie a čerstvý vzduch by otcovi určite pomohli uvoľniť žiaľ a zregenerovať myseľ. A pomohlo by to aj ich vzájomnému vzťahu, ktorý bol už niekoľko rokov narušený. Spojenie týchto dvoch mužov, teda otca a syna, však bolo oveľa komplikovanejšie. To, čo predostreli ľuďom v dedine, len málo zodpovedalo skutočnosti. Pravda bola taká, že vlastne neboli otec a syn. Boli nadriadený a podriadený. Kapitán a poručík. Boli dôstojníci Vyšetrovacieho ústavu Vojenskej polície. Hoci bol od neho vyšší dôstojník starší len o necelých dvadsať rokov, dôkladne vykonštruovaný príbeh chorého rodiča fungoval bez menšej trhliny. Kapitán Barton Moon trávil väčšinu času v dome na okraji dediny a ľudia sa ho radšej stránili. Domnelé návštevy lekárov v meste im dávali voľnosť v cestovaní a nikomu nepripadalo divné, že nikde nepracujú. Veď jeden je na invalidnom dôchodku a druhý dostáva štátny príspevok za starostlivosť. Paul občas chodieval do miestnych pohostinstiev, aby sa naoko posťažoval, aké to má s manierami svojho otca ťažké, a aby súčasne pri tom pochytil niečo z miestnych klebiet. Potreboval ich aj preto, pretože ich hlavnou úlohou v tomto prestrojení bolo sledovanie podozrivých z viacnásobného trestného činu.

V malej izbičke orientovanej do dvora a dobre skrytej pred nepovolanými zrakmi sa objavil kapitán Moon. Prešedivený muž s fúzikmi pod nosom, ktoré lemovali celú vrchnú peru. Oblečený bol v károvanej košeli a pohodlných nohaviciach. V ruke držal svoje okuliare na čítanie. Práve sa venoval nejakým dokumentom, ktoré mu minulý týždeň, keď boli v meste odovzdali. Zo zadumania ho vyrušil kolegov jasot.

„Čo tu vykrikuješ ako zmyslov zbavený?“ osopil sa.

„Pane, mám tu kontakt.“

„O čo ide?“ opýtal sa prekvapene.

„Pred dvoma dňami poobede som si ako obvykle bol sadnúť s chlapmi z dediny do jedného podniku. Objavil sa tam jeden muž a servírky sa vypytoval na Mayerovcov. Tváril sa síce nezainteresovane, ale niečo mi na ňom nesedelo, tak som mu nenápadne prichytil na podvozok auta sledovacie zariadenie.“

„Tak nad tým tu sedíš celý deň.“

„Vlastne áno,“ odpovedal nadšene. „Nebol som si z počiatku istý, no teraz je to už potvrdené. Spojenie s kamerou sa kvôli sneženiu prerušilo a odpočúvacie zariadenie vypadáva, ale som si istý, že je u nich. Jeho auto zastavilo asi pol kilometra od pozemku.“

„To ešte nemusí nič znamenať,“ uzemnil ho kapitán.

„To nie, ale doobeda sa ešte zastavil aj neďaleko tej skrýše.“

„Tak to už áno. A vieš, kto je ten muž zač?“

„Je to nejaký postgraduálny študent molekulovej biológie. Ale prednedávnom mi bolo hlásené, že sa niekto nabúral do Mayerovej zložky.“

„Prečo si mi to nehlásil?“ Kapitán dal ruky v bok a zamračil sa.

„Nuž, nechcel som ťa zaťažovať, kým to nie je isté. Viem, že máš teraz kopu iných starostí.“

„Veľmi si cením tvoju súcitnosť, ale nemal si ma z toho, ako svojho nadriadeného, vynechávať.“ Prešiel bližšie k stolu, kde mali rozložené technické vybavenie, nasadil si okuliare a naklonil sa nad monitor. „Zistilo sa, kto sa nabúral do systému?“

„Bohužiaľ nie, ten hacker bol príliš šikovný na to, aby zanechal po sebe nejakú stopu.“

„Mohol to byť tento muž?“

„Podľa toho, čo som o ňom zistil, je to málo pravdepodobné, ale v dnešnej dobe človek nikdy nevie,“ stroho skonštatoval poručík.

„Ak by to aj spolu súviselo, otázkou zostáva, aký môže mať motív?“

„Neviem, nič ich spolu nespája, ale už som zalarmoval posily. V prípade núdze sú tu do dvadsiatich minút. Teda, ak sa počasie upokojí, inak bohužiaľ nezmôžeme nič.“

„To nie. Vynikajúca práca. Informuj ma, keby sa objavili nové informácie.“

„Rozkaz pane!“ Paul na vzpriamil na stoličke a zasalutoval. V tom sa rozsvietila kontrolka na jednom zo zariadení umiestnených na širokom stole.

„To je odchádzajúci hovor.“

„Prepoj nám to.“

Číslo patrilo centrále odťahovej služby a hlas volajúceho nepatril ani jednému z členov rodiny. Počasie malo vplyv aj na telefónnu linku, no aj napriek hlučnému chrapčaniu bolo rozhovoru rozumieť. Telefonát bol krátky, ale Moonovi sa aj tak zmraštilo čelo.

„Ten mladík si pravdepodobne vybral dosť otrepanú výhovorku, aby sa k nim dostal. Podľa toho, ako to prebehlo som si nie istý, či má šťastie, alebo sa dostal do veľkých problémov. Musíme situáciu neustále monitorovať nech sa deje čokoľvek.“

Mladý poručík prikývol a pustil sa do konfigurácie spojenia s odpočúvacím zariadením. Aj napriek tomu, že dosah malo len po úplne predné časti domu, vedieť, čo sa tam práve deje by sa im teraz veľmi zišlo. Vonku ale zúrila metelica a nech robil čo vedel, nahodiť sa mu to nepodarilo. Mal obavy, že sa zariadenie pokazilo. Ráno, okolo ôsmej hodine, ho kapitán vytrhol z nepríjemného sna. Ešte pred tým, o tretej v noci si s ním prišiel vymeniť stráž, aby sa aj on prespal. Poriadne sa ani nestihol zobudiť, no všimol si, že cez okno dopadajú prvé ranné lúče a po včerajšom nečase ani stopy.

„Vstávaj! Spojenie sa obnovilo. Niečo sa tam deje! Už som zalarmoval posily!“ Počul, ako na neho hovorí hlas akoby z diaľky. Následne ním niekto zatriasol. Tento manéver zaúčinkoval a poručík sa prebral do úplného vedomia.

„Pane, už som hore. Čo sa stalo?!“

„Mayer poslal tých svojich dvoch poskokov po auto toho študenta. Zistil, že mu klamal.“

„Ako to zistil?!“ čudoval sa Paul.

 „To presne neviem. Poď, obliekaj sa. Ideme!“ súril ho kapitán.

Ani nie za päť minút už sedeli v aute a mierili na výpadovku smerom na západ. Paul si na kolenách rozložil laptop a snažil sa nadviazať spojenie s kamerou aj zvyškom sledovacieho zariadenia. Cesty už boli prejazdné bez väčších problémov, no kým dorazili k pozemku Mayerových, situácia v dome sa výrazne zhoršila. Keby tam teraz vtrhli sami dvaja, nepriateľ by bol vo výraznej presile. Ich posily mali doraziť až za päť minút. Nezostávalo nič iné, len čakať a dúfať.

***

Aiden nikdy nechápal ľudí, ktorí na ohrozenie smrťou reagovali hystericky. Vždy si myslel, že to len v televízii preháňajú, aby tým vplývali na emócie diváka. Na neho to nikdy nefungovalo. Skôr sa na tom len pobavil. Teraz to ale okúsil na vlastnej koži. Ten pocit bezmocnosti a beznádeje. Aj napriek tomu, že sa snažil triezvo uvažovať, nedalo sa mu sústrediť. Mysľou mu rýchlosťou svetla lietali rôzne myšlienky, no ani jednu nedokázal zachytiť. Bol to totálny, čistý zmätok. Ten však nastal aj v hmotnom svete okolo neho. Zrazu sa objavila kopa zamaskovaných indivíduí a po celom dome sa rozľahol hurhaj. Zbehlo sa to tak rýchlo, že Aiden nedokázal všetko svojimi zmyslami vnímať a zrazu ocitol v miestnosti bez okien, so stolom a dvoma stoličkami v strede nej, z ktorých na jednej sedel on. Pamätal sa len na to, ako jeden s tých zamaskovaných mužov na neho kričí, aby sa nehýbal. Ako by sa aj mohol. Bol tak zdesený, že sa pohnúť nedokázal, aj keby chcel. Potom si ešte spomínal ako ho niesli lesom do helikoptéry, až sa ocitol tu. V tejto miestnosti s blikajúcou neónkou. Ani táto miestnosť nevyzerala, ako tá z televízie. Nebola krásne presvetlená a ani veľké zrkadlo na stene neviselo. Bola to obyčajná diera, do ktorej sa dostal niekoľkými chodbami a schodišťami. Nebol si síce istý, ale asi sa nachádzal niekde v podzemí. Nevedel, ani koľko času prešlo odkedy tu sedel nechaný napospas samote. Paradoxne, teraz sa mu to zdalo ako celá večnosť, kým sa dvere s vŕzganím otvorili a do miestnosti nevošiel vysoký prešedivený vojak. V ruke držal béžový papierový fascikel plný bielych listov papiera. Aspoň niečo je ako v telke, pomyslel si Aiden. Vojak si sadol na voľnú stoličku oproti nemu a neprehovoril dokým neotvoril fascikel a neusporiadal niekoľko nezbedných papierov, ktoré vytŕčali z radu. Aiden si všimol, že vrchný papier obsahoval jeho fotku.

„Tak, pán Eberhardt. Dovoľtemi, aby som sa Vám predstavil. Som kapitán Barton Moon."

Aiden bol ešte stále tak trochu mimo a nedevel, ako reagovať, preto sa sústredil len ta to najdôležitejšie: „Kde je Marco?!“

„Pán Kowalski je v poriadku. Je v nemocnici pod lekárskym dozorom a čoskoro za ním dorazí jeho rodina.“

„Ako ste nás našli?“

„Dom bol už nejakú dobu sledovaný. Ale nie sme tu preto, aby Ste tu Vy kládli otázky mne.“

„Sledovaný?!“ prekvapil sa Aiden, no vzápätí sa rozčúlil. „Vy ste vedeli, že ho tam držia a nič ste nepodnikli?! Nechali ste, aby si z neho tá úchylná mrcha urobila svoju sexuálnu hračku?!“ Nálev hnevu ho vystrelil zo stoličky, no razom ho to strhlo späť. Bol totiž o tú stoličku pripútaný.

Kapitán pri slovách sexuálna hračka zdvihol obočie. „Tak, konkrétne o tom nič neviem,“ povedal kapitán trpezlivým hlasom. „Upokojte sa. Odo mňa vám nič nehrozí. Mňa len zaujíma, čo o tejto kauze viete.“

„Neviem nič. Chcem vidieť Marca,“ Aiden vzdoroval.

„Váš zápisník však vypovedá o niečom inom. Pozrite pán Eberhardt, ak mi oviete pravdu, ja osobne Vás do tej nemocnice odveziem."

„Aj tak by ste mi neverili,“ Aiden kapitulačne poznamenal.

„Tak sa o to pokúste.“

Aiden vedel, že nie je v situácii, kedy by mohol niečo zapierať. Bol strašne vyčerpaný a ak sa chcel odtiaľto čo najskôr dostať, musel povedať všetko, aj keď to bude znieť neuveriteľne. Pustil sa teda do rozprávania svojho príbehu. Kapitán ho s kamennou tvárou bez slova počúval. Nepohol sa ani po tom, čo Aiden dohovoril.

„Vravel som Vám, že mi neuveríte.“

„Je to naozaj netradičný príbeh, to áno,“ poznamenal napokon kapitán. Nič podobné ešte vo svojej dlhoročnej kariére vojenského vyšetrovateľa nepočul a to si teda ľudia dokážu povymýšľať čokoľvek.

„Čo teraz mienite so mnou urobiť?“ opýtal sa Aiden.

„Povedzme, že by som Vám uveril,“ začal kapitán nahlas uvažovať. „Všetko, čo viete je naozaj len to, čo máte v tom zápisníku?“

„Áno, neviem nič viac,“ súhlasil Aiden, no potom si na niečo spomenul. „Spomínali niečo s nejakými indíciami. Ale vážne neviem čo tým mysleli. Jedine, že by to bola cesta k získaniu tých peňazí. Potom, čo sa všetko zvrtlo, Mayer ešte vravel, že Marco je pre ich plán už nevyužiteľný.“ Aiden si v hlave postupne skladal všetko, čo sa udialo. Zrazu sa mu niečo došlo. „Tie poklady! Balíčky s popolom! To je tá pointa!“ zvolal.

„Pán Eberhardt ste naozaj inteligentný mladý muž. Máte pravdu. Blake si so svojho starého kamaráta vystrelil naozaj neobvykle. Aby sa Mayer dostal ku kradnutým peniazom, musel ich pozbierať všetky. Každý jeden balíček totiž okrem jeho popola obsahoval aj indíciu, k tomu, kde sa peniaze nachádzajú.“

„Zabil Mayer aj Blakea?“

„Nie. Toto je jediná vec, ktorú na svedomí nemá. Blake trpel v posledných rokoch závažným ochorením, no nikomu o tom nepovedal. Všetkých preto prekvapilo, až zrazu zomrel. Neviem, či to dával za vinu svojej chamtivosti, že sa nepodelil s Mayerom, no nakoniec mu tie peniaze predsa len chcel vrátiť. A prečo ten spôsob? To si vzal so sebou do hrobu,“ vysvetľoval Moon okolnosti prípadu.

„Posledný balíček získali pred pol rokom, keď zajali Marca. Prečo ešte stále nemajú tie peniaze a načo ho potrebovali?“ Aidenovi bola táto posledná vec nejasná.

„Nuž, to ani nám nebolo doteraz jasné. Ako ale vysvitlo, peniaze sú ukryté v jednom vojenskom zariadení, kde obaja pôsobili. Keďže Mayera a celú jeho rodinu tam poznali, potrebovali nejakú tretiu osobu, aby po ne šla. Ten chlapec sa im nešťastnou zhodou okolností priplietol do cesty, tak sa rozhodli, že ho použijú.“ Kapitán sa zhlboka nadýchol a zatváril dosť utrápene. „Viete, aj my sme len ľudia a robíme omyly. Mayer je opatrný vo všetkých svojich krokoch a to, ako ho tam priviedli sme jednoducho nezaregistrovali. O jeho existencii sme sa dozvedeli, až keď sa objavil na verejnosti, a to už sa nedalo nič robiť. Isté náznaky tam síce boli, ale nevedeli sme prísť o čo ide.“

„Takže ste len čakali, kým pôjde po prchachy...“ Aiden bol opäť nahnevaný, no rozčuľovať sa význam nemalo. Preto len rozčarovane pokrútil hlavou. Kapitán chvíľu mlčal, no potom sa zdvihol so stoličky.

„S Vaším výsluchom sme už skončili. Poďte, vezmem Vás do nemocnice.“

***

Aiden už s kapitánom neprehovoril. Ani počas toho, ako ho viedol späť na povrch, ani počas jazdy mestom a ani počas toho, ako prechádzali po chodbách vojenskej nemocnice, hľadajúc kanceláriu Marcovho ošetrujúceho lekára. Zaklopali a na vyzvanie vošli dnu. Kapitán ich oboch predstavil. Lekárovi, po tom, ako začul Aidenovo meno, zažiarili očká.

„Och, takže Vy ste ten Aiden?“

„Ako je na tom?“ dožadoval sa Aiden informácie o jeho zdravotnom stave.

„Po fyzickej stránke vyzerá byť úplne v poriadku. Len je trochu vyčerpaný. V krvi mu však našli stopové množstvá psychotropnej látky, ktorú použili na to, aby mu potlačili spomienky. Chlapec je veľmi zmätený a nechce s nikým komunikovať. Teda okrem Vás. Vraví, že jediný s kým je ochotný rozprávať sa, ste Vy,“ lekár ukončil svoj monológ upriamiac svoj pohľad na Aidena.

„Ja?“ spýtal sa prekvapene.

„Áno,“ pritakal mu lekár. „Vraví, že mu nikto nepomôže len Vy. Je to vskutku tvrdohlavý chlapec. Mali sme čo robiť, kým sa nám ho podarilo upokojiť,“ posťažoval si lekár.

„Môžem teda za ním ísť?“

„Asi nám nič iné neostáva, však?“ Lekár sa teraz pre zmenu pozrel na kapitána.

„Asi nie,“ dal mu za pravdu.

Cestou k Marcovej izbe začínal byť Aiden čoraz nervóznejší. Ako bude reagovať, keď budú stáť zoči-voči? Spomenul si na niečo? Potom, čo sa ráno zobudil a on tam nebol, ho už nemal šancu vidieť. Pred izbou už sedela jeho rodina. Rodičia aj sestra. Tvárili sa ustarostene, no šťastne. Kapitán sa pri nich pristavil a Aidena predstavil, ako osobu, ktorá im veľmi pomohla pri vyšetrovaní a nájdení Marca. Matka mu so slzami v očiach poďakovala a otec si s ním potriasol ruku. Nebolo mu to veľmi príjemné, preto im v rýchlosti povedal, že mu nemajú za čo ďakovať a obrátil sa k lekárovi, či teda môže vojsť dnu.

„Len choďte. Necháme Vás, aby ste sa s ním porozprávali v súkromí.“

Aiden prikývol, chvejúcou sa rukou jemne otvoril dvere a vošiel do osvetlenej miestnosti. Marco ležal na nemocničnom lôžku a zdalo sa, že spí.

„Ahoj Marco.“ Aiden ho ticho pozdravil a prešiel k lôžku. Chlapec sa nepohol, preto ho Aiden oslovil o niečo hlasnejšie. Na to už reagoval, otočil hlavu a zadíval sa na Aidena. Len tak, bez slov si ho celého premeriaval.

„Prečo...?“ spýtal sa krehkým šeptavým hlasom. „Prečo je všetko tak zmätené? Moje spomienky, moja prítomnosť... Jediná jasná myšlienka, na ktorú sa dokážem sústrediť si ty. Prečo mám pocit, že bez teba budem naveky stratený?! Kto si?“

Aiden sa na neho usmial. „Som niekto, koho si si sám vybral, aby ťa zachránil.“

„Ale ako? Veď ma tam na každom kroku sledovali.“ Marcovi sa začali tisnúť slzy do očí.

„Vieš, mám takú teóriu. Silná ľudská duša prekoná obmedzenia, ktoré mu kladie telo. A tvoja je tá najsilnejšia, akú som kedy stretol.“

„Necítim sa vôbec byť silným.“

„Teraz možno nie, ale som si istý, že čoskoro to tak nebude,“ snažil sa ho posmeliť. „Marco, dokážeš mi povedať, čo sa vtedy stalo? Prečo si sa šiel ráno ukryť?“ Chlapec chvíľ váhal, no potom prikývol.

„V noci som mal zvláštny sen. Stretol som sa v ňom sám so sebou. Moje druhé ja bolo veľmi šťastné, že ma vidí. Povedalo, že mu trvalo veľmi dlho, kým ma našlo. A teraz je rad na mne, aby som našiel ja jeho. Povedalo ešte, že ty mi pomôžeš, pretože si jediný, kto to dokáže. Nerozumel som tomu. Keď som sa však zobudil ležiac pri tebe, cítil som, že má pravdu. Vydesilo ma to. Navyše...“ Marcovi sa zasekol hlas v hrdle a slzy, ktoré sa doteraz snažil zadržiavať, sa mu rozkotúľali po lícach. „... spomenul som si na všetku bolesť, čo mi spôsobili. To ma vydesilo ešte viac. Bol som zúfalý a jediné, čo ma napadlo, bolo utiecť a skryť sa.“ Chlapec sa rozvzlykal. „Aj teraz to veľmi bolí, mám strach, že mi zase ublížia.“

„O to sa báť nemusíš, už sedia za mrežami a tak skoro sa odtiaľ podľa mňa nedostanú.“ Aiden si pomaly sadol na lôžko pričom skúmal Marcove reakcie. Nezdalo sa, že by mu to nejako prekážalo. Pohladil ho aj po vlasoch. Neprotestoval. Ako však oslobodil nohy od váhy tela, dopadla na neho strašná únava. To, že bol hladný ako pes, pretože si posledné jedlo kúpil ešte v potravinách v dedine, ani to, že ho od utŕžených úderov boleli vnútornosti, aj keď našťastie vážne zranenia to neboli, ho momentálne netrápilo. Ale tá únava sa ťažko prekonávala. Náhle zatúžil po posteli a bolo mu jedno, kde je a či to Marcovi bude alebo nebude vadiť a na drzovku povedal: „Posunieš sa kúsok na tej posteli? Už sa ledva držím pri vedomí. Bol to vyčerpávajúci deň.“

Marco, ktorý sa medzi časom upokojil, na neho prekvapene pozrel, no potom súhlasne pokýval hlavou a urobil mu miesto. Aiden si vedľa neho ľahol na chrbát, poloha mu však nevyhovovala a otočil tvárou k chlapcovi, ktorý si ho zas pozorne premeriaval.

„Ďakujem. Sľubujem, že nikomu viac nedovolím, aby ti ublížil,“ povedal s úsmevom a napol zavretými viečkami. Rýchlo upadol do spánku a ani si neuvedomil, že Marca objal. Ten sa chvíľu štorcoval. No potom, lieky, ktoré mu podali na upokojenie ho opäť premohli a zaspal aj on.

***

Od mora bolo cítiť jemný vánok a vzduch bol presýtený soľou. Slnko bolo práve v zenite. Od rozpáleného piesku, aj pokojnej hladiny sa odrážali lúče a Aiden musel žmúriť, aby niečo videl. Obzeral sa okolo seba, no okolo neho bola len nekonečná pláž a vodný horizont. Zrazu sa mu nad hlavou objavil tieň. Bol to papierový slnečník a držal ho Marco.

„Prišiel som sa rozlúčiť,“ oznámil. No miesto smútku sa len vyškeril. „Moja misia tu skončila.“ Aiden nechápal, čo sa deje. Toľko pre neho obetoval a on ho len tak opustí? Bola jeho prvá myšlienka.

„Je toto zase len sen?“ vyzvedal, pričom skúmal Marcove črty tváre.

„Áno je, ale trocha iný, ako aj sám vidíš.“ Aiden prikývol. Doteraz sa v ňom ešte nerozprávali, ale to bola jen jedna z odlišností.

„A prečo to zbohom?“ spýtal sa trochu podráždene.

„Našiel som sa a odteraz sa musím starať o to, aby som sa postupne prebudil z tejto nočnej mory,“ riekol na rovinu Marco.

„Tu to tak ale nevyzerá.“

„To nie. Na veľa vecí som si pospomínal a táto pláž mi tak trochu pripomína domov. Avšak k tomu, aby som ju mohol oceniť aj v realite, musím ešte veľa spraviť. Kvôli tomu, čo sa mi stalo, som sa v podvedomí tak trochu osamostatnil a to teraz musím napraviť. Už dokážem cítiť bolesť, ktorú mi spôsobili. Skľúčenosť a hrôzu. Je to ohavné, no musím sa s tým vyrovnať.“

„Takže sa už nikdy neuvidíme?“ vyzvedal Aiden v rozpakoch.

Marco chytro zavrtel hlavo a negoval jeho predpoklad: „Čoby nie! Keď sa prebudíš, budem hneď pri tebe.“

„Ale z našich stretnutí si nič nebudeš pamätať,“ protirečil.

„To nie,“ musel uznať. „Ale stále to budem ja!“

„Ja viem, ja len...“

Marco mu skočil do reči: „Možno chvíľu potrvá, kým ti zase budem liezť na nervy...“ trpko sa zasmial sa a s plnou vážnosťou sa na neho pozrel. „Viem, že to bude ťažké. Nie len pre mňa, ale aj pre teba. Už som od teba žiadal toho toľko, že ani neviem, ako ti za to všetko poďakovať. Ale mám ešte jednu, poslednú prosbu.“

„Môžeš so mnou rátať.“ Aiden nečakal, kým ju vysloví, pretože presne vedel, o čo ho chce požiadať. Koniec koncov, už mu to aj povedal a on mu na to aj odpovedal. „Nikomu už viac nedovolím, aby ti ublížil. Nájdem tvoje skutočné ja aj v hmotnom svete.“

Na Marcovej tvári sa opäť objavila radosť. Prikročil bližšie k Aidenovi a pritúlil sa k nemu, ako to mal pri ich posledných stretnutiach vo zvyku. Tentoraz však neostalo len pri tom. Keďže bol skoro o hlavy nižší, musel sa postaviť na špičky, aby dosiahol Aidenove pery a pobozkal ho. On sa na neho udivene pozrel.

„Nevravel si náhodou, že až do takéhoto zblíženia zachádzať nechceš?“

Chlapec sa trocha odtiahol a zaceril: „Som dosť netrpezlivý typ človeka. Bohvie koľko by som na toto ešte musel čakať.“ Aiden sa na neho tiež zaškeril a zašiel mu rukou do vlasov.

„Niečo na tom bude.“ Opätoval mu bozk, no tento druhý bol oveľa vášnivejší. Pri tom si všimol ešte jeden malinký rozdiel oproti predošlým snom. Tak ako v tú noc, keď vedľa seba ležali na posteli aj teraz bol dych prítomný. Prečo tá zmena? uvažoval. Z mini zasnenia ho prebralo, keď ten dych zacítil pri pravom uchu. Marcove prery sa tam totiž presunuli.

„Ai... te... u,“ zašepkal pre Aidena nezrozumiteľné slovo.

„Nerozumiem. Zopakuj to prosím hlasnejšie,“ povedal automaticky. Marco však na neho len žmurkol.

„Vedel si o tom, že viem po japonsky?“

„Čože? No tak, čo si mi povedal?“ pýtal sa neodbytne.

„Ľutujem, ale na to si budeš musieť počkať, kým si spomeniem.“

Neostávalo mu nič iné len sa pousmiať. Poštípal ho na obe líca a naposledy sa pobozkali.

„Zbohom,“ Aiden sa lúčil nerád.

„Nie! Do videnia,“ poopravil ho Marco.

-END-

Extra