Trofej a soľ: 1. časť

Ešte som ani poriadne nezačala a už sa mi to tu podarilo trocha zanedbať. Dôvod bol prostý: nedostatok času. Ale aj napriek nulovej aktivite tu, som mimo to vôbec nezaháľala. Dôkazom toho je aj moja nová poviedka. Nazvala som ju kôpková storry, pretože som ju písala trocha tu a trocha tam, pričom som zvyšok pri sebe nemala, alebo napísala jednu stať popredu a potom sa vrátila dopisovala a pozliepávala :D A o čom vlastne je? Podarilo sa mi do nej pozliepať všetko možné. Je tam trocha humoru, trocha nadprirodzena, trocha detektívky a trocha smrteľného ohrozenia. Mno a samozrejme yaoi! Je to môj tretí originálny príbeh a konečne je koniec poriadny a neofláknutý. Teda aspoň podľa mňa :D Dúfam, že ak sem dakto náhodou zavíta, tak sa mu to bude páčiť :)

Och tie odseky si robia čo chcú... gŕŕŕ...

         Sála bola plná ľudí, alebo skôr len neidentifikovateľných postáv zahalených do šera. A nebola to ani sála, len akýsi ohraničený priestor, no steny neboli k dosiahnutiu. Zo všetkých strán sa ozývalo monotónne mrmlanie nerozoznateľným jazykom, ktoré miestami prechádzalo do tichého šumenia. Bolo počuť aj sporadický výskot a smiech. Ten bol však rázne prerušený krátkym no úplným tichom. Potom sa to opäť vrátilo do monotónneho mrmlania. Aiden sa tu už nejaký čas pohyboval. Snažil sa priblížiť k tým postavám, no akokoľvek sa snažil nedokázal to, len na pár metrov. Keby sa mu to aj podarilo, boli tak zahĺbený do svojich diskusií, že by si ho ani len nevšimli. Hľadal východ. Možnosť, ako sa z tejto nepríjemnej spoločnosti dostať. Všetko však bolo márne. Bol unavený, no nebolo tu ani jednej stoličky, na ktorú by si mohol sadnúť. A podlaha, tak ako steny a strop, aj ona bola niekde, nikde. Bál sa, že ak by sa posadil, mohol by skončiť voľným pádom v nedohľadne.

       Možno je to jediná šanca, ako sa odtiaľto dostať, uvažoval, no nespravil to. Aj napriek tomu, že chcel zo sály odísť, vedel, že ešte nie je čas. Vedel, že sa niečo objaví. Niekto. Prešiel niekoľko metrov, obišiel ďalšiu skupinku diskutujúcich a začal sa rozhodovať, ktorým smerom sa pustiť teraz. Nechcel o tú šancu prísť. Bolo to to jediné, čo ho sem stále nútilo sa vracať. Keď sa otočil, že sa pustí doprava, z šera sa vynorila nižšia postava. Jasná a dokonale zreteľná. Bol to chlapec, mohol mať možno niečo vyše dvadsať. Strapaté hnedé vlasy mu miestami zakrývali črty tváre, no jeho veľké zvedavé oči na Aidena uprene hľadeli. On sa na neho usmial. Chlapec mu úsmev opätoval a pridal k tomu ešte letmé kývnutie rukou, ako pozdrav.

       Už som sa bál, že ťa dnes nenájdem, pomyslel si Aiden. Chlapec, ako by ho bol počul, sa usmial ešte viac. Aj napriek neutíchajúcim rozhovorom okolo nich, im prehovoriť dovolené nebolo. Darmo sa o to pred tým pokúšal, z hrdla mu nevyšla ani hláska. Nemal ani papier a pero, aby si napísali aspoň svoje mená. Avšak nakoniec, ani to nebolo potrebné. Na tú kratučkú chvíľku, ktorú tu spolu strávili, si rozumeli aj bez slov a mien. Chlapec ho obišiel, pričom sa rukou letmo dotkol jeho ramena, čím mu chcel naznačiť, aby ho nasledoval. Prešli okolo niekoľkých skupiniek. Chlapec sa priebežne za Aidenom otáčal, pravdepodobne aby sa uistil, či ho niekde v tom dave nestratil.

            Po chvíli prišli k niečomu čo vyzeralo, ako výklenok. Bez okna. Steny tvorilo len šero. Ostatné postavy boli akosi viac vzdialené a tichšie. Toto miesto im poskytovalo určitý pocit súkromia. Chlapec si čupol do rohu výklenku. Nesadol si. Nikdy si nesadal. Možno mal aj on ten pocit, že by to skončilo pádom do temnej priepasti. Načiahol ruku za Aidenom, aby sa aj on k nemu pridal. Ten s radosťou ponuku prijal, podal mu ruku a pričupol si k nemu. Chlapec sa jeho ruky nepustil, práve naopak. Vzal ju do oboch dlaní a zažal ju podrobne skúmať. Prst po prste. Nakoniec svojím ukazovákom jemne prešiel po palci a skĺzol až k zápästiu. Keď však mal pokračovať ďalej, ruku pustil a stiahol sa. Na to sa postavil, pozrel sa na Aidena a smutne sa na neho usmial. Áno, ich čas sa naplnil. Aiden sa tiež postavil, a chcel sa ho ešte na rozlúčku dotknúť, no chlapec sa rozbehol a zmizol v šere. Vedel, že bežať za ním nemá zmysel, lebo za pár sekúnd pohltí šero aj jeho.

***

Aiden Eberhardt mal dnes v laboratóriu veľa práce. Jeho školiteľ mu naložil kopu úloh, pretože sa rozhodol ísť na dva týždne na lyžovačku. Navyše, mal toho dosť čo na roboty s už rozbehnutým pokusom, a o článku, na ktorom už mesiac pracoval ani nehovoriac. Vždy patril k vynikajúcim študentom a keď ukončil svoje štúdium molekulovej biológie a genetiky s vyznamenaním, nikoho neprekvapilo, že sa rozhodol vo svojom výskume pokračovať ako doktorand. Hoci mal na svojej „alma mater“ vybudované zázemie, rozhodol sa, uchádzať o miesto na najprestížnejšej univerzite v krajine. Nielenže ho prijali, ale za necelé dva roky, ktoré na nej už pôsobil, sa stihol etablovať ako šikovný vedec so skvelými nápadmi. Kolegovia si ho vážili a mladší študenti za ním neraz prišli žiadať o pomoc a radu.

            Dnes sa však nedokázal vôbec sústrediť. Už sa asi na tretíkrát snažil vypočítať tak triviálnu vec, ako je počet buniek potrebný na daný objem a daný počet jamiek na mikrotitračnej platničke.

         „Veď ja mám jamiek sedemdesiat dva! Do riti! Zabudol som na kontrolnú vzorku!“ hromžil si sám pre seba.

         V laboratóriu sedel sám. Všetci pravdepodobne odišli na obed. Bol tak zaneprázdnený a zamotaný sám do seba, že ho kolegovia radšej nechali samého napospas jeho mukám. Vedeli, že keď nemá dobrú náladu, treba ho nechať tak. Našťastie ju nemával často. K ponurej nálade mu navyše dopomáhalo aj počasie. Niežeby nemal zimy rád, no vďaka otrasnému počasiu od Silvestra kmital len medzi pracoviskom a svojím bytom. No a čo sa jeho sociálneho života týkalo, tak isto ako vonkajšia teplota, aj ten bol na bode mrazu už niekoľko mesiacov. Ako zlatý klinec nekončiaceho sa programu pracovných povinností a nedobrovoľného sexuálneho pôstu sa ešte objavili tie divné sny s tým krásnym chlapcom.

            Ako tam tak sedel ponorený do svojich múk, sponad jeho hlavy sa ozval hlas: „Ahoj.“ Aiden zdvihol hlavu a automaticky odpovedal: „Ahoj.“ Vtom mu však došlo, že pred ním stojí chlapec z jeho sna. On tam vlastne nestál, v skutočnosti sa nad ním vznášal. Keď si túto skutočnosť uvedomil, vykríkol a prudko rozhodil rukami, čím sa mu podarilo zhodiť pitety zo stojana, ktorý bol po jeho pravej ruke.

„Do riti! Už mám aj halucinácie!“ vykríkol od preľaknutia.

„Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť,“ ospravedlňoval sa chlapec.

„A ešte k tomu hovoriace halucinácie!“

Výkrik a zvuk padajúcich pipiet spôsobil, že z vedľajšej kancelárie, ktorá bola s laboratóriom prepojená dverami, nakukol kolega.

„Si v poriadku? Počul som dáky buchot.“

„Á-áno, len som drgol do stojana a popadali.“ Celý rozrušený zbieral pipety a vracal ich späť na svoje miesto.

„Nabudúce buď opatrnejší. Vieš, že nie sú lacná záležitosť a rozpočet máme úzky.“

„Ja viem, ja...“

„Vidím, že dnes nemáš svoj deň. Možno by si to mal zabaliť.“ Kolega sa na Aidena usmial a vrátil sa späť do kancelárie.

„To veru nemám,“ zamrmlal si Aiden.

„Konečne sa mi ťa podarilo nájsť,“ ozval sa opäť hlas z výšky.

„Do riti! To som tak veľmi prepracovaný a sexuálne deprimovaný, že už vidím toho chalana z môjho sna, aj keď bdiem?! Heš! Choď preč halucinácia! Ja nie som predsa blázon!“

„Čože?! Ale ja nie som halucinácia!“ ohradil sa chlapec.

„Jasné, tak potom čo si?! Duch?!“

„Ja neviem. Možno,“ skonštatoval smutne chlapec.

„Možno? Vtipné, moja halucinácia si zo mňa robí žarty. Fajn, ak si teda možno duch, tak choď preč a daj mi pokoj.“

„T-to nemôžem. Konečne som ťa našiel. Nemôžem len tak odísť.“

„Nemal si ma hľadať. Mal si pekne ostať len v mojom sne. Som v príliš veľkom strese na to, aby som ešte navyše riešil aj svoje psychické problémy. Nevidíš? Nemám čas na halucinácie!“

„Ale ja som ti už vravel, že nie som halucinácia! Prosím, vypočuj ma,“ naliehal chlapec.

„Okej. Asi sa ťa inak nezbavím. Možno,“ uvažoval nahlas, „to je len malý kolaps a moje podvedomie sa mi týmto snaží niečo povedať.“ Pozrel na chlapca. „Tak spusti.“

„Ako som už vravel, neviem, čo presne som. Sú to len chvíľky, kedy precitnem a potom sa všetko stratí v temnote. Počas týchto precitnutí, bolo to na rôznych divných miestach, snažil som sa s niekým skontaktovať, aby som zistil, čo sa deje. No nikto si ma nevšímal. Bol som vystrašený a veľmi, veľmi opustený.“ Chlapec sa zastavil, a zhlboka sa nadýchol. Aidenovi to pripadalo absurdné. Dýchajúca halucinácia. No nechcel ho prerušovať, chcel to mať čím skôr z krku a preto len počúval ďalej.

„Až raz. Ocitol som sa v tej miestnosti s nekonečne vzdialenými stenami a tam som stretol teba. Bol si jediný, kto si bol vedomí mojej existencie. Bol som taký šťastný. Ale malo to svoje obmedzenia,“ rozprával chlapec náhlivo.

„Nevedeli sme sa rozprávať,“ predsa len ho Aiden prerušil.

„Áno. Ale aj napriek tomu som bol šťastný, že už nie som úplne sám. Tešil som sa na každú príležitosť, keď sa nám podarilo stretnúť sa. Začal som si však uvedomovať, že dokážem aj viac. Občas sa totiž stávalo, že som precitol aj v reálnom svete, nie len v tom snovom, no bolo to veľmi zahlmené. Preto som sa snažil sústrediť všetky svoje sily, aby som ťa v ňom našiel.“ Na to sa chlapcovi rozžiarili oči tak, ako vždy, keď sa stretli v sne. Zoširoka sa usmial, až Aidenovi pripadalo, že sa v tom sne opäť ocitol. „A teraz sa mi to konečne podarilo,“ dodal chlapec.

„Um...“ Aiden ťažko hľadal slová. Úprimne povedané, od svojho podvedomia očakával niečo úplne iné. Sám nevedel čo, ale halucináciu v podobe strateného chlapca, ktorý ani sám nevedel čo je vlastne zač, to určite nie. „Takže si ma našiel. A teraz čo?“

„Ja... Potrebujem tvoju pomoc.“

„Moju pomoc?“ pozrel na chlapca prekvapene.

„Pomôž mi nájsť ma.“

„Čože?“ Aiden vôbec nechápal poslednú vetu.

„Mám určité spomienky. Zo svojho života. Nie je toho zatiaľ veľa, ale ja sa snažím spomenúť a pomaly sa mi to ja darí. Pri prvom precitnutí som bol úplne vystrašený a bezradný. Bez akejkoľvek spomienky, ale postupne sa mi vracali, ako rôzne nekontrolovateľné záblesky. Dalo to práce, ale naučil som sa, ako ich ovládnuť a teraz si už dokážem spomenúť na rad rôznych vecí. Bohužiaľ to však nie nič, čo by mi pomohlo zistiť, kto presne som.“ Chlapec rozprával tak vážne a odhodlane, že to na Aidena úprimne zapôsobilo.

„A čo chceš, aby som urobil ja?“

„Dostať sa do reálneho sveta je pre mňa zatiaľ veľmi ťažké. Navyše, aj napriek tomu, že viem, ako sa volám, neviem presne, kde bývam. Viem len toľko, že je to niekde na West Coast,“ povzdychol si chlapec.

„Takže máš aj meno?“

„Áno. Marco. Och! Ozaj, ako sa vlastne voláš ty?!“

„Čože? Takže ty nepoznáš moje meno?“ Marco pokrútil hlavou. „Zaujímavé. Volám sa Aiden.“

„Teší ma som rád, že sme sa spoznali,“ povedal Marco s úsmevom.

„Kiež by som mohol povedať to isté,“ zahundral si Aiden popod nos. „Ale ako si predstavuješ, že ťa na základe tých informácií nájdem ja? Prečo si radšej nenájdeš nejakého policajného vyšetrovateľa, alebo čo?“

„Nie! Musíš to byť ty!“ zvolal nástojčivo.

„Ale prečo?“

„Pretože, ty si jediný, kto ma vníma, si jediný, kto to dokáže. Navyše,“ chlapec si zrazu rukami zakryl tvár, akoby ani nechcel, aby to Aiden počul a spomedzi dlane povedal, „navyše, páčiš sa mi.“

Aiden sa rozrehotal. „Úžasné! Moja sexuálna frustrácia sa pretavila do toho, že po mne ide moja vlastná halucinácia.“

„Už som ti vravel, že nie som halucinácia! Ani tvoja, ani nikoho iného!“ oboril sa Marco nahnevane na Aidena, no zrazu sa však zháčil. „Už musím ísť. Prosím, sľúb mi to.“

„V poriadku, urobím, čo bude v mojich silách,“ povedal a na načiahol sa do vačku svojho laboratórneho plášťa, aby vytiahol mobil. Nechápal, prečo s tým tak ľahko súhlasil, no chlapcove slová boli tak úprimné, že im jednoducho nedokázal povedať nie. Pozrel späť na Marca, jeho tam už však nebolo. Miestnosť bola prázdna. „Asi som sa naozaj zbláznil,“ povzdychol si a vytočil číslo, ktoré mal ako jediné uložené v rýchlej voľbe. Chvíľu to na druhej strane zvonilo, no potom to volaný zdvihol.

„Zdravím! A ty ešte žiješ? Dlho si sa mi neozval,“ prehovoril na neho mladý mužský hlas s uštipačným tónom.

„Áno, ja viem. Ahoj. Um, mal som v poslednej dobe veľa práce,“ ospravedlňoval sa Aiden.

„A evidentne som ti nechýbal.“

„Dobre vieš, že to nie je pravda.“

„Tak, kedy sa stretneme? V poslednej dobe som bol na suchu, takže som viac než rád, že voláš.“

„Nuž, ja si viem veci načasovať. Ale to nie je pravý dôvod, prečo ti volám.“

            „Čože? A s čím iným ti ja ešte môžem pomôcť?“ spýtal sa prekvapene Luka. Aiden a Luka boli starí známi, ktorí si v časoch, keď nikto z nich nemal žiadnu známosť vypomáhali. Spoznali sa ešte na strednej škole, a aj keď už mali čo to za sebou, ich  priateľstvo pretrvalo.

            „Chcel by som ťa poprosiť, či by si mi niekoho našiel.“

       „Okej. Daj mi meno a uvidím, čo sa s tým dá robiť.“ Luka bol zhodou okolností počítačový génius a občasný hacker. Síce pracoval legálne, mnohokrát sa však stávalo, že sa jeho zákazky pohybovali na hrane zákona. A čo si robil v súkromí, to bola čisto jeho osobná záležitosť. Preto, vyhrabať niekoho zašitého trebárs aj v Kambodži, pre neho nepredstavoval veľký problém.

            „Volá sa Marco a pochádza odniekadiaľ z West Coast.“

       „To je ale v dosť veľké územie. Vieš koľko ľudí tam s takým menom bude žiť? Potrebujem viac informácií,“ namietal Luka.

            „Bohužiaľ, celé jeho meno neviem. Ale môže mať tak od devätnásť do dvadsaťpäť rokov, má svetlo hnedé vlasy a modré oči. To je asi tak všetko.“

          „Čo si sa s niekým stretol na diskotéke a dal ti odpojené číslo?“ uštipačne poznamenal Luka na adresu svojho priateľa.

            „Vidím, že si ma kvôli tomu budeš doberať celý zvyšok môjho života. Ale nie, nie je to tak. Vysvetlím ti to potom, keď sa stretneme. Aj keď mi asi nebudeš veriť, ale to je jedno, aj tak mám pocit, že som sa asi zbláznil.“ Aiden si zhlboka povzdychol.

            „Tuším ma to začína zaujímať. V poriadku, údajov nie je veľa, ale aspoň môžem vylúčiť osoby inej rasy. Ak zapojím do práce niekoľko serverov, myslím, že to bude trvať také dva – tri dni, kým sa nájdu všetky zhody s tvojím popisom. Ale aj tak predpokladám, že to bude veľa osôb. Potom sa ti ozvem. A nezabúdaj, že si potom vyžiadam svoju odmenu!“ Luka sa potmehúdsky zasmial a zložil telefón. Aiden sa narovnal na stoličke, aby si natiahol hnáty. Po tom, čo sa práve udialo v ňom ostali zmiešané pocity. Jeho vedecká myseľ mala len jednu racionálnu odpoveď, tú prijať odmietal, avšak ostatné možnosti, tie nadprirodzené boli tiež ťažko uveriteľné. Rozhodol sa, že sa posnaží tým nezaoberať, počká si na výsledky vyhľadávania a čas všetko vyrieši.

***

Nasledujúce dva dni Aiden urobil tak, ako si zaumienil. Zatlačil danú problematiku do najzadnejšieho kúta svojej mysle a sústredil sa výlučne na prebiehajúce pokusy. Našťastie ani sny nemal. A kebyže sa mu Luka neozve, možno by sa mu aj podarilo oklamať samého seba, že na to nemyslí. Práve skončil svoju rutinnú prácu v starostlivosti o bunkové kultúry, keď mu začal v kancelárii, vyzváňať telefón. Rýchlo tam prebehol a zdvihol.

„Hotovo! Vieš koľko je to mien?! Päťtisícstodvadsaťtri. Ani som netušil, že je to také obľúbené meno. Určite šla v tom období nejaká telenovela s Marcom v hlavnej úlohe,“ spustil na neho Luka so zrejmým pobavením, neunúvajúc sa so zdvorilostnými pozdravmi. „Ja som ti to vravel. To chceš teraz prejsť každého jedného, či to náhodou nie je ten pravý?!“

„Nuž, nemám veľmi na výber. Dnes o piatej ti to vyhovuje?“ Aiden mu skočil do reči.

„Hej. Budem ťa čakať.“ Jeho hlas znel zrazu prekvapivo podráždene.

„Tak teda dohodnuté. Ďakujem.“

„Však počkaj, ešte mi poďakuješ a pekne v naturáliách!“ Bez ďalších slov zložil.

Žeby žiarlil? Pobavene sa Aiden v sebe zasmial. Nie... Na to sa poznajú už príliš dlho. Určite má len zase tie svoje nálady. Tým uzavrel predchádzajúci telefonát a šiel sa ďalej venovať svojím povinnostiam. Hodiny sa však vliekli ako nikdy predtým, a kým už bol čas na odchod z práce, bol veľmi nervózny a nevedel sa dočkať, čo zistí. Ponáhľal sa domov, kde si dal rýchlu sprchu a päť minút po piatej už zvonil pri Lukových dverách. Otvoril mu štíhly mladý muž s dlhšími čiernymi vlasmi, ktorý sa o svoj zovňajšok dôkladne staral. Človek by o ňom nepredpokladal, že väčšinu svojho času trávi pred monitorom počítača. Vonku vládol január a on mal na sebe oblečené len voľné žlté tričko, ktorému zámerne chýbali rukávy, a extra krátke rifľové šortky. Jediné, čo na ňom bolo typicky „počítačovské“ boli okuliare s hrubým červeným rámom. Pri pohľade na to, ako sa vyzývavo oprel o vchodové dvere, Aiden len na sucho prehltol.

„Som rád, že ťa vidím. Prosím vojdi...“

***

Luka sedel v tureckom sede na pohovke v rohu miestnosti. Znudený a odutý. Jednou rukou si podopieral bradu, a druhou si už asi pol hodiny študoval končeky svojich vlasov. Nemali ich síce rozštiepené, no ofina mu už padla do očí, čo ho znervózňovalo. Uvažoval, že je najvyšší čas ísť k holičovi, nechať si trochu upraviť účes. Nakoniec mu však došla trpezlivosť a obviňujúco prehovoril na muža sediaceho mu chrbtom pri stole, na ktorom boli tri monitory.

„Už pri tom sedíš bez slova viac než hodinu! Navyše, ani si sa neunúval vysvetliť mi, o čo ide a kto je ten dotyčný.“ Aiden sa k nemu otočil, no skôr, než by sa stihol ospravedlniť prišla ďalšia dávka obvinení. „Dokonca som kvôli tebe bol aj v solárku!“ Aiden sa na neho pochybovačne pozrel. „Tak dobre, nebol som tam len kvôli tebe, ale bol som tam! A od teba nedostanem ani len štipku pochvaly, ako mi to sekne!“ Luka sa na neho zamračil.

„Áno, máš pravdu. Prepáč mi to. Vyzeráš naozaj úžasne a musím sa veľmi premáhať, ale toto naozaj potrebujem dokončiť.“ Otočil sa päť k monitorom a dodal: „Musím vedieť, či mi preskočilo, alebo nie.“

„Čo tým myslíš?“ Luka prejavil trocha nadšenia. „Niečo podobné si vravel, už keď si mi prvýkrát volal.“

„Vieš, už to trvá nejakú dobu,“ spustil Aiden, uprene hľadiac a prostredný monitor. „Začalo sa to snom. Takmer každú noc sa mi snívalo, že som vo veľkej miestnosti s kopou divných ľudí. Nedokážem nájsť východ a ani sa priblížiť k tým ľuďom. Zrazu sa objaví chlapec. Nejakú dobu spolu strávime, len tak prechádzaním sa, bez slov a potom opäť zmizne. No a na to sa prebudím.“

„A ty hľadáš toho chlapca? A odkiaľ vieš, ako sa volá, keď sa v tom sne spolu nerozprávate?“ spýtal sa Luka prekvapene.

„No veď to je práve ten dôvod, prečo si myslím, že som sa možno zbláznil. V ten deň, ako som ti volal, sa z čista-jasna objavil v mojom laboratóriu.“

„On prišiel k vám do laboratória?“

„Nie. On sa tam proste objavil. Ako duch, alebo čo. A požiadal ma, aby som ho našiel.“

„Ale teraz si zo mňa uťahuješ! To je ako v tom filme, kde je hlavná hrdinka duchom a zamiluje sa do chalana, ktorý sa po nej nasťahoval do jej bytu. Nakoniec zistia, že je len v kóme a happy endu nič nezabráni.“ Luka sa rozrehotal, keď však počul, ako Aiden ticho povedal Bohužiaľ nie, zaskočilo ho to. „Ty to myslíš úplne vážne?“ Neveriacky sa spýtal.

„Áno, myslím. Pozri, potrebujem si to doprezerať a keď skončím dostaneme sa aj ku...“ vetu nedokončil, ale vyskočil zo stoličky a zvýskol: „To je on! Pozri, našiel som ho!“ Celý natešený ukazoval prstom na prostredný monitor. Luka vstal z pohovky a sadol si za stôl.

„Ukáž, nech sa na to pozriem. Marcus T. Kowalski, 23 rokov, bydlisko... Aha tu píšu, že je nezvestný.“

„Nezvestný?!“ Aiden sa prekvapene pozrel na Luku.

„Áno, ale táto databáza evidencie osôb nič viac neuvádza. Skúsim zadať jeho meno a to, že je nezvestný do môjho osobného vyhľadávača. Ten mi nájde všetko, čo sa o ňom kedy na nete popísalo. Ale to nejakú tú pol hodinku potrvá. Takže máme chvíľku času len pre seba.“ Na to mu vtisol vášnivý bozk a diabolsky sa uškrnul. Aiden sa mu bez reptania podvolil. Uznal, že je až príliš nadržaný, aby myslel rozumne. Konečne ale zistil, že Marco naozaj existuje. To v ňom však vyvolávalo ďalšie otázky, na ktoré už ale v tejto chvíli nemal síl hľadať odpoveď. Marco, ne-Marco, nejakú tú pol hodinku to musí počkať. Bude ešte dosť času sa všetkým zaoberať.

***

Aiden sa opäť ocitol v známom sne. Všetko v ňom bolo tak, ako to naposledy zanechal. Nečakal, že by sa niečo zmenilo, no predsa tu bolo niečo, čím sa tento raz líšil. Chlapec, ktorého tu stretával, už nebol úplne neznámy. Poznal jeho meno a nejaké základné údaje. Netrvalo dlho a vynoril sa z davu. Aidenovi sa zdalo, že je akýsi smutný a keď k nemu prišiel bližšie, ako by si udržiaval odstup. Keď sa však na neho usmial a naznačil mu, že ho našiel, chlapec sa celý rozžiaril a objal ho. Bolo to prvý krát, čo spolu mali takto blízky kontakt. Aiden dokonca pocítil, ako mu Marco prechádza po chrbte prstom. Boli to písmená! Prečo ich to nenapadlo skôr?! Niekoľko z nich sa mu aj podarilo identifikovať: P-I-E-M-Z-A-E. Niečo sa mu snažil povedať. Žeby, prídem zase? Áno iné to byť mohlo. Marco ho pustil a spýtavo sa na neho pozrel. Aiden mu naznačil, že pochopil a obaja sa na seba usmiali.

Aiden sa zobudil na pocit chladu. Ležal na pohovke a na sebe mal prehodenú len tenkú deku. Luka sedel na stoličke tiež tak, ako ho príroda stvorila a nohy mal vyložené na operadle pohovky, za Aidenovou hlavou. Uprene sa na neho pozeral.

„Zase sa ti s ním snívalo, že áno?“ Nespúšťal z neho oči. „Volal si jeho meno.“

„Hej, snívalo.“ Sadol si, pričom mu deka skĺzla z tela tak, že zakrývala len tú najintímnejšiu časť jeho tela. Uškrnul sa na Luku a podpichovačne povedal: „Tuším starnem. Pred pár rokmi by si si tu nesedel na zadku tak pohodlne.“

„Pred pár rokmi by si tu mal pomocníka, ktorý by sa o to tiež postaral,“ provokatívne odpovedal, avšak sa vzápätí zháčil, sklonil hlavu a ticho dodal: „Neodbiehaj od témy, dobre?“

„V poriadku, prepáč.“ Zohol sa, že si pohľadá svoje oblečenie, pričom pokračoval v rozprávaní. „Bolo to naozaj divné, chvíľu sa mi zdalo, že je akýsi divný. Iný, ako obvykle. Neviem. Nakoniec mi ale oznámil, že sa uvidíme. Vyhľadávanie je už ukončené?“

„Ešte nie celkom, ale zatiaľ som sa dozvedel, že sa zúčastňoval Geocachingu. No a z jedného takéhoto výletu sa nevrátil. Je tomu šesť mesiacov. Rodina aj kamaráti ho hľadali na posledných súradniciach, kde sa mal nachádzať, aj po okolí, no nikde ho nenašli.“

„Takže predsa len môže byť mŕtvy a prišiel za mnou jeho duch.“

„Podľa mňa si len niekde videl plagát, či obrázok, že ho hľadajú. Možno na obale od mlieka. Posledná skrýša, kam šiel, sa nachádza asi tristopäťdesiat kilometrov odtiaľto. Dokonca, jedna je aj niekde tu pri meste.“

„Pri našom meste?“

„Hej,“ Luka prikývol. „V lese za tou dedinou na západ od mesta. A píšu tu, že ju založil nejaký týpek, ktorý pred troma rokmi náhle zomrel. Príčinu nedokázali úplne objasniť. Nechal však závet, v ktorom žiadal, aby ho spopolnili a jeho popol zabalili do balíčkov. A tie potom vložili do skrýše ako poklady. Ľudí to samozrejme zaujalo a vyhľadávali túto skrýšu. Postupne sa však začali dotyčným, ktorí si balíčky vzali, diať rôzne divné veci a nešťastia. Niektoré skončili aj smrťou, neobjasnenou samozrejme. Nikto nevie, čo sa s tými balíčkami stalo, ale vraj je väčšina späť v skrýši, no nikto sa tam neodváži ísť.“

„Chceš tým povedať, že ten týpek bol nejaký šialenec, ktorý uvalil kliatbu na svoje vlastné pozostatky?!“ Aiden bol zarazený a nechcel uveriť, že si práve vypočul absurdný hororový príbeh, ktorý zhodou okolností do danej situácie až príliš pasoval.

„Ale nie. Podľa mňa to bol len nejaký recesista. Avšak, o tom lese sa kde čo povráva, veď vieš. Dokonca aj ľudia, čo žijú v tej dedine sú dáky divní. Pár krát som tam bol. Je to niekoľko ulíc s domami a malými obchodíkmi. Je tam ale aj jedna reštika, priamo na námestí, kde robia úžasné grilované rebierka. Kvôli tomu sa tam ísť oplatí,“ spokojne si Luka sám sebe pritakal.

„Takže ty chodíš na úžasné grilované rebierka bezo mňa?! Tak teraz som sa urazil,“ Aiden sa naoko odul, na čo sa Luka tajomne zaškeril. Potom sa však vrátili k prejednávanej tematike. „Myslíš si, že sa tam vybral, aby zistil, čo je na tom pravdy?“ spýtal sa Aidena.

„Neviem, možno. Jeho GPS-ko však našli pri poslednej skrýši, rozbité. Odtiaľ mohol ísť kamkoľvek.“

„Dobre, ale ako mi potom vysvetlíš tie sny, a to, že sa mi zjavil, aj keď som nespal.“

Luka len pokrčil plecami a s úškrnom povedal: „Možno ti naozaj preskočilo.“

„Tak to ti teda veľmi pekne ďakujem. Veľmi si mi pomohol.“ Postavil sa a dokončil obliekanie sa. „Teraz ma k tomu pusti a ty sa bež tiež obliecť. Nie je zas až tak teplo, aby si tu pobehoval nahý.“

„Fajn. A keď už budeš pri tom, nezabudni si kuknúť jeho profil aj na sociálnej sieti. To bolo to prvé, čo vyskočilo. Nebol síce verejnosti prístupný, ale to by som nebol ja, kebyže ma to zastaví, však?“ usmial sa a zmizol v ostatných častiach bytu.

Aiden sa pustil do prehliadania informácií, ktoré zatiaľ mali. Ako prvé si prirodzene pozrel jeho profil. Luka mal pravdu, Marco bol vášnivým hľadačom skrýš. Nielenže už navštívil niekoľko krajín, aby ich tam našiel, dokonca si aj on sám jednu vytvoril a zaregistroval. Aiden síce presne nechápal pointu celej hry, ale pripadalo mu to ako celkom dobrá zábava. Postupne sa o ňom podozvedal kopu informácií, ktoré mu však vôbec nepomohli pri odhalení jeho osobnej záhady.

Po nejakej dobe sa Luka opäť objavil. Teraz už však osprchovaný a oblečený. Zastavil sa na prahu dverí a uchlipol si zo šálky, z ktorej sa ešte parilo. Na zvuk sŕkania sa Aiden otočil. Okrem šálky s čajom, v druhej ruke držal plechovku od piva. Zdvihol ju vyššie, čím naznačil, že ju priniesol pre Aidena.

„Ďakujem. Ty nikdy nezabudneš.“ Postavil sa a podišiel bližšie, aby si ju vzal.

„Pôjdeš ho teraz hľadať, však?“

„Neviem, ešte som nestihol uvažovať nad tým, čo urobím. Počkám, či sa ešte objaví a čo mi povie.“

„Podľa mňa by si ho mal ísť hľadať. Možno ešte nie je neskoro.“ Luka sklonil hlavu a znova si uchlipol z čaju. Aiden sa na neho ustarostene pozrel.

„Aj mne sa to vraví ťažko, ale myslím si, že je už najvyšší čas prestať sa trápiť. Ako je to už dlho?“

„Za dva týždne to bude päť rokov.“

„Za dva týždne vravíš... Poď sem ku mne.“ Aiden načiahol obe ruky a Luka sa k nemu privinul do objatia.

pokračovanie