Za múrmi fantázie

No a aby to nebolo len tak nijak, hneď pridávam môj úplne prvý príbeh, ktorý som pre časom napísala. Vždy som si myslela, že nedokážem nič napísať a potom za zrazu objavilo toto. Nakoľko je to čitateľné to musia posúdiť iný, faktom však ostáva, že je to vlastne prvá vec, ktorú som kedy napísala :D

Za múrmi fantázie Ťa čaká realita sladšia ako nektár kvetu.

Všade sa rozliehalo hlasné tlieskanie a výskanie. Malé námestie v strede mestečka, ktoré z jednej strany obklopovali široké zelené pláne a z druhej vysoké hory, bolo plné šťastných ľudí. Dlhé týždne ich sužovali nájazdy Bigote Negra a jeho skupiny. Teraz, si vďaka nemu mohli konečne vydýchnuť.

„Sme Vám veľmi zaviazaní. V našom meste budú pre vás dvere vždy otvorené,“ dušoval sa starosta mesta a potriasol rukou mladému mužovi stojacemu pred ním.

Z davu spoza starostu vystúpilo dievča v dlhých šatách podľa najnovšej módy a modrými kvietkami zapletenými vo vlasoch.

„Prosím, neodchádzajte,“ povedala jemným hlasom a zahľadela sa na muža. Ten jej pohľad opätoval. Mal sýte zelené oči a dúhovku preplietali drobné žilky, ktoré mali farbu totožnú s jeho medenými vlasmi. Zložil si klobúk z hlavy a uklonil sa.

„Madam,“ vyčaril na tvári šibalský úsmev a pokračoval: „je mi naozaj ľúto, že musím tak krásne mesto opustiť, ale...“ Bol by vetu dokončil, keby mu vzápätí nezačalo hrozne zvoniť v ušiach. Nastala tma.

 „Čo to do pekla! Au! Si sa zbláznil?!“ Chris, sediac na pohovke, si masíroval zaľahnuté uši. Stiahol si z hlavy objemné stereoskopické okuliare a v zelených očiach mu horela zlosť.

„Ako dlho tu už takto sedíš?“ Precedil cez zuby Ackley, dusiac v sebe smiech. Bol to Chrisov kolega a jeho jediný priateľ. „Si totálny antisociál.“

„To vôbec nie pravda“ zavrčal Chris a sťahoval si z ľavej ruky rukavicu, z ktorej sa ťahalo niekoľko tenkých káblikov.

„Tak poď dnes so mnou a chalanmi zo siedmeho na pivo.“

„Nemôžem.“

„Aha. Takže nemôžeš.“

„Áno nemôžem. Mám tu s tým ešte veľa roboty. A pivo aj tak nepijem.“

„Ešte stále skúšaš to nové herné rozhranie?“

„Uhm,“ zamrmlal si Chris pod nosom. Nesmie sa to dozvedieť, to sa nikto nesmie dozvedieť. Vstal z pohovky a presunul sa k dlhému stolu na ktorom sa spomedzi kopy haraburdia týčilo 5 veľkých monitorov.

„Prepásol si nového šéfa,“ povedal Ackley pohodlne sa uvelebujúc na uvoľnenej pohovke a pozoroval, ako sa Chris snaží niečo na stole nájsť.

„Och, to bolo dnes.“ skonštatoval Chris s evidentným nezáujmom. „Mám ich!“ Ozvalo sa zrazu šťastné vykríknutie. „Včera som si kúpil desať balíčkov. Citrónové, višňové a tu, pre teba kolové. Ja ich rád nemám, ale viem, že ty áno.“

Chris sa už celý vysmiaty vracal späť k pohovke. Po predošlom hneve nebolo ani stopy. Sadol si vedľa Ackleyho a otvoril tri balíčky s gumenými cukríkmi. Z jedného vytiahol cukrík v tvare višne, chvíľu si ho radostne obzeral a potom si ho hodil do úst.

„Niekedy si ako malé decko, vieš o tom? A nemal by si jesť toľko tých cukríkov.“

„Prečo? Cukor je dôležitý pre mozog a kolagén pre kosti a vlasy.“

„Možno, ale raz ti z nich bude určite zle.“ Povzdychol si Ackley a ponoril ruku do balíčka s nápisom Cola gummies.

„Aký je?“ Spýtal sa Chris.

„Kto je aký?“

„No ten náš nový šéf.“

„Mladý, vysoký. Neviem veľa.“ Pokrčil ramenami. „Predtým vraj pracoval pre CCR“

„CCR?“ Zvolal Chris prekvapene, veď CyberCoRoad je predsa najväčším konkurentom ich zamestnávateľa.

„Vravel tiež, že je na toto tu veľmi zvedavý a nevie sa dočkať blízkej spolupráce s tým podivným géniom,“ Povedal Ackley s uštipačným tónom v hlase.

„Ha ha ha. To určite nevravel.“

„Možno nie. Zajtra si to overíš. Chystá sa sem dole na obhliadku a chce vidieť, ako s projektom stojíme.“

„Čože?! Už zajtra? Veď nemáme nič úplne dokončené!“ Vyskočil Chris tak prudko, že sa mu jeden celý balíček rozsypal.

„Neblázni! Predvedieme mu náš športový tréningový program. Golf, lyžovanie, tenis... Bude z toho nadšený.“

Ackley vstal a vykročil na odchod. Ešte predtým, než by úplne zmizol, sa však obzrel za Chrisom zbierajúcim gumené cukríky a povedal: „Tak, idem ja teda na to pivo. Ak by si si to rozmyslel, vieš kde nás nájdeš.“

Chris sa na neho len zvláštne usmial a venoval sa ďalej upratovaniu. Ackley ho už poznal dlho a mal ho rád, ale niekedy svojmu priateľovi naozaj nerozumel.

Po tom, ako Chris pozbieral cukríky, prešiel ku stolu s monitormi a naťukal niekoľko príkazov na klávesnici. Zodvihol okuliare a rukavicu, ktoré ležali na zemi a presunul sa na matrac, ktorý sa skrýval za veľkou skriňou stojacou neďaleko stola. Tak zajtra..., pomyslel si a natiahol si rukavicu a okuliare.

***

            Na večerných uliciach bolo rušno. Na domoch svietili rôznofarebné lampióny a pouličná výzdoba sa v ich svetle ligotala. Ľudia sa už ponáhlali a zhlukovali. Dnes bol posledný deň zimného festivalu, ktorý mal zakončiť veľkolepý ohňostroj. Detektív Christian Brodie sa krčil v tieni bočnej uličky. Dianie naokolo ho zaujímalo pramálo. Jeho pozornosť sa sústreďovala na dom oproti. Sledoval ho už dlhé týždne a dnes večer malo dôjsť k odhaleniu. Nepokojne sa pohmýril. Stál tu už hodnú chvíľu a mrazivý vzduch sa mu začal drať pod oblečenie. Vytiahol ruku z vrecka a pozrel na hodinky.

            „Tak, ešte pol hodinky a začne sa šou,“ vzdychol si napätím.

Jeho kolegovia boli na svojich stanovištiach a čakali len na jeho pokyn. Zrazu sa z križovatky vyrútilo tmavé auto a zastavilo v bočnej uličke vedľa sledovaného domu. Vystúpili z neho dvaja muži. Jeden z nich prešiel k zadným dverám a chvíľu sa odtiaľ pokúšal niečo vytiahnuť. Keď sa mu to podarilo, detektív zbadal, ako sa mu z rúk snaží vytrhnúť dieťa.

„Do pekla! Čo tam ten malý fagan robí,“ zavrčal. „Mal ma počúvať, keď som mu vravel, aby sa do toho už viac neplietol.“

Vtrhnúť tam aj s celým zásahovým komandom teraz neprichádzalo do úvahy, preto sa rozhodol preniknúť na nepriateľské územie sám.

„Nech sa stane čokoľvek, dôležité je zachrániť to dieťa. Naďalej platí, že kým vám nedám znamenie, tak nezasahujte.“ Rýchlo zahlásil do vysielačky pripevnenej na uchu, vynoril sa z prítmia a nenápadne za zamiesil medzi okoloidúcich ľudí.

Detektív Brodie prekľučkoval na druhú stranu cesty a zabočil do uličky k autu. Zbežne si ho prezrel, tmavé sklá mu však vnútro auta preskúmať nedovolili. Prešiel preto k bočným dverám budovy. Zadržal dych a skúmal, či počuť za dverami nejaké zvuky. Dianie na hlavnej ulici však bolo príliš výrazné. Rozhodol sa preto riskovať a stlačil kľučku. Zamknuté. Na chvíľu zmeravel. Ak bol niekto za dverami, musel si to určite všimnúť. Nikto mu ale otvoriť neprišiel. Siahol do vnútorného vrecka kabáta a vytiahol z neho sadu šperhákov. Nebolo to síce bežné vybavenie policajtov, ale pre detektíva nikdy nezaškodilo mať niečo v zálohe pre prípad núdze. Po chvíli zámok povolil. Vytiahol svoju zbraň z púzdra a opatrne pootvoril dvere. Potom si zbraň podoprel pravou rukou, v ktorej už držal vreckovú baterku a nohou roztvoril dvere dokorán. Vošiel do tmavej miestnosti.

Práve dokončil obhliadku prízemia, keď sa z horného poschodia ozval mužský bolestný výkrik. Niečo zarachotalo, zavŕzgali dvere a dole schodmi sa na detektíva vyrútil chlapec.

„Teraz, teraz! Akcia!“ Vykríkol do vysielačky, schmatol zmäteného chlapca a rozbehol sa k zadnému východu.

Zvyšok prepadu dopadol podľa očakávaní. Podarilo sa zadržať hlavy dvoch drogových gangov aj s niekoľkými ďalšími dôležitými členmi práve vo chvíli, keď si rozdeľovali revíry a usvedčujúce dôkazy im ležali priamo na stole.

„Brodie, poď sem na chvíľu,“ zavolal na detektíva šéf jeho oddelenia.

„Pane, viem čo chcete povedať, ale nemohol som predsa...“

„Ja viem,“ skočil mu do reči šéf. „Bude to síce zaujímavé hlásenie, ale... naozaj skvelá práca.“

„Ďakujem pane.“

„Bež sa domov vyspať vyzeráš hrozne.“

„Áno pane.“

V miestnosti už bola tma, všade však svietili a blikali malé LED diódy. Chris si zložil okuliare z tváre a chvíľu počkal, kým si jeho oči zvyknú na tmu.

„Asi by som sa naozaj mal ísť vyspať. Musím veru vyzerať hrozne.“ Zasmial sa nad sebou a vstal, aby si zapol svetlo a povypínal nepotrebné zariadenia. Hodil na seba kabát a vyrazil domov.

***

Na druhý deň, keď sa Chris vátil do laboratória, Ackley tam ešte nebol. Už od rána sa cítil nesvoj. Stretnutia s cudzími ľuďmi mu spôsobovali nevoľnosť. Dúfal preto, že ho jeho priateľ trocha rozptýli. Sadol si na pohovku a čakal. Keď sa však Ackley ani po pol hodine neobjavil, začínal byť veľmi nervózny. Zrazu mu vo vrecku nohavíc zapípal telefón. SMS-ka.

Je mi zle. Včera sme to prehnali. Prepáč mi, ale neboj ty to zvládneš. Ackley.

Veľká miestnosť, jeho svätyňa, v ktorej sa cítil viac doma ako v byte, ktorý mu neďaleko firma prenajímala, sa mu zrazu zdala stiesnená. Tak tiesnená, že až zalapal po dychu. Zakrútila sa mu hlava a musel si na pohovke ľahnúť. Snažil sa dýchať pravidelne, aby sa ukľudnil.

„Ste v poriadku?“ Ozval sa hlboký mužský hlas.

Chrisom od ľaku trhlo. Otvoril oči a nad ním sa skláňal muž. Usmieval sa na neho a niekoľko pramienkov jeho blond vlasov, ktoré boli príliš krátke, aby ich zachytila gumička v cope, mu padali do tváre zakrývajúc modré oči.

„Ach, áno. Som.“ Šokovaný Chris zrazu úplne zabudol na predošlé pocity úzkosti.

„To som rád.“ Muž sa narovnal a zapravil si vlasy za uši. „Som Sven Eliasson. Nový vedúci tejto sekcie. A vy ste predpokladám Christian Brodie. Najnadanejší člen týmu vývojárov.“

„Umm, áno.“ Chris sa práve presúval do sediacej polohy, keď si uvedomil slová, ktoré mu muž práve povedal. „Ja... Chcel som povedať... Volajte ma Chris a my tu všetci sme, celý tým...“  Vyskočil na nohy a natiahol ruku na pozdrav.

Sven sa so zjavným pobavením hlasno zasmial a potriasol mu rukou. Odstúpil o krok dozadu a začal si so záujmom prezerať miestnosť a zariadenia.

Ja som také trdlo! Ja som také veľké trdlo! Preklínal Chris v duchu sám seba. Ucítil ako sa mu líca začínajú červenať a hlboko sa nadýchol. Teraz sa musí koncentrovať.

„Tak tu sa to všetko deje,“ s nadšením skonštatoval Sven. „Veľa som o vás počul a o tom, čo tu robíte. Musím sa priznať, že som sa nevedel dočkať, kedy sa sem dole konečne dostanem. Tak? Ako to celé vlastne funguje?“

Keď si Chris uvedomil, že je jeho nový nadriadený úplne zaujatý vecami okolo seba, ešte raz sa zhlboka nadýchol, usporiadal si myšlienky a začal vysvetľovať.

„T-takže, ako určite viete, človek získava takmer 80-tich percent informácií z vizuálnych vnemov. Preto sa virtuálna realita zameriava práve na túto oblasť ľudských vnemov. Nie že by ostatné neboli dôležité, tvoria integrovanú súčasť systému. Avšak dokonale prepracované zobrazovanie tvorí základ. Na vytvorenie dojmu reálneho sveta sa používajú takzvané špeciálne periférie. Okuliare a rukavica. Sú to vstupné aj výstupné kanály systému, ktoré zabezpečujú obrazovú, zvukovú, hmatovú, tepelnú a polohovú interakciu. Ďalšiu časť systému tvorí, výpočtové prostredie vybavené programom na generovanie obrazu a zvuku. A...“

„Áno, áno. Teóriu ovládam.“ Prerušil ho Sven. „Chcem to vidieť v praxi. Na vlastné oči!“ Netrpezlivo naliehal.

„Ale... ešte som nestihol zapnúť počítače. Musíte chvíľu počkať. Um... Sadnite si prosím zatiaľ tu na gauč.“

„Okej. Počkám si.“ Sadol si na pohovku a so záujmom pozeral ako Chris pripravuje zariadenie.

Ako Chrisa tie modré oči prenasledovali pri každom pohybe, opäť začal byť nervózny.

Predvedieme mu náš športový tréningový program. Golf, lyžovanie, tenis... Bude z toho nadšený. Spomenul si na Ackleyho včerajšie slová. Len sa musí sústrediť a všetko bude dobré. Pripravil teda program a keď bolo všetko nachystané, podal Svenovi okuliare s rukavicou.

„Páni! To je teda niečo! Dokonca mi aj zima začala byť. A keď som spadol, cítil som chuť snehu v ústach. Stretol som sa už s viacerými projektmi, ale toto je úžasné. Takže sa o vás predsa len nemýlili.“ Zložil si Sven okuliare. „Teraz už musím ísť. Nabudúce mi ukážete niečo zložitejšie. Toto bude na trhu niečo prelomové.“

„Ale ešte stále to nie je dokončené. Je tam veľa chýb, ktoré treba vyriešiť a...“ Namietol Chriss, ktorý sedel za počítačom.

„To len nechajte na mňa. Som tu práve preto, aby som problémy riešil. Odteraz budeme spolu úzko spolupracovať, pán génius.“ Žmurkol na Chrisa, zoširoka sa usmial a prešiel ku dverám.

Na Chrisa jeho bezprostrednosť tak zapôsobila, že sa opäť začervenal. Nevediac, čo na to odpovedať, vysúkal zo seba len prosté: „Okej.“

„Tak teda dovidenia zajtra.“

„Zajtra?!“ Prekvapene zvolal Chris, Sven však už bol preč.

Chris chvíľu pozeral na prázdne dvere a snažil sa utriediť si myšlienky a dojmy z práve zažitého. Uvedomil si, že mu srdce prudko bije.

„Ten chlap je ako tornádo a len dúfam, že jeho následky nebudú katastrofické,“ skonštatoval. Zahnal všetky nepodstatné myšlienky a sústredil sa na prácu. Veď zajtra príde zas a on musí predviesť niečo zložitejšie.

***

Slnko už bolo dávno za zenitom, do laboratória sa pomaly plížilo šero. Chris dokončil posledné úpravy na zajtrajšiu prezentáciu. Celý deň bol tak zaujatý prácou, že si ani neuvedomil, že sa mu Ackley celý deň neozval. Ťukol do telefónu a displej sa rozžiaril. Nič. Ani SMS ani neprijatý hovor. Dúfal, že mu s tým zajtra Ackley pomôže. Z celého dňa bol veľmi unavený a nechcelo sa mu ísť domov, aj keď to mal len neďaleko. Často sa stávalo, že bol do práce tak zahĺbený, že kým skončil bolo už veľmi neskoro. Preto tu vtedy prespával. Prešiel do kúpeľne a omyl si tvár. Pozrel sa na seba v zrkadle pod blikajúcim svetlom a vzápätí mu hlasno zaškvŕkalo v žalúdku. Od rána okrem cukríkov nič nejedol. Uvedomil si, že je neskutočne hladný. Vrátil sa teda späť do laboratória a objednal si čínu z neďalekej reštaurácie. Kým čakal na donášku, sediac na pohovke uvažoval čo s načatým večerom.

Na rozdiel od programov, ktoré vyvíjal, v jeho virtuálnej realite nikdy nevedel presne, čo sa bude diať. Stalo sa to raz, keď sa hral s novými nastaveniami. Pokúšal sa vytvoriť čisté prostredie pre novú hru. Namiesto toho sa ocitol na mieste, kde sa mu pred očami vytvárali miesta a ľudia podľa jeho predstáv. Chvíľu mu trvalo, kým si zvykol a naučil sa to riadiť sám. Tento živý sen podľa jeho vlastných želaní. Doteraz nepochopil, ako to môže fungovať, pretože keď sa to pokúšal zopakovať aj s Ackleym, tak to nešlo. Nakoniec to vzdal, aj tak mal iné záležitosti, ktoré na ktoré sa bolo treba sústrediť. Nikomu, ani Ackleymu o tom viac nepovedal. Zostalo to jeho malé súkromné divadlo, v ktorom mohol byť kým len chcel.

***

Dvadsať metrov vysoký netvor bolestne zavyl ako mu maskovaný hrdina zabodol dlhú kovovú tyč priamo do srdca. S rachotom sa zvalil na zem, pričom pripučil auto ako plechovku od piva. Maskovaný hrdina pristál vedľa neho v drepe na všetky štyri. Z ťažka vydýchol. Bol to ťažký boj. Polovicu mesta už stihli zachvátiť plamene a všade sa ozývali húkačky požiarnych áut. Maskovaný hrdina si až teraz všimol, že má na ramene prerezaný rukáv a krváca. Pribehla k nemu mladá žena.

„Ste zranený!“ Zvýskla s obavami.

„Je to len škrabanec. Rýchlo sa...“

Predtým než by však stihol vetu dopovedať, mladá žena začala vrieskať a rozbehla sa preč. Maskovaný hrdina sa otočil. Z brucha zabitého netvora sa dralo von päť malých krvilačných mláďat. Jedno z nich vyskočilo a vrhlo sa na hrdinu. To ho tak prekvapilo, že sa len skrčil na ochranu pred útokom. Nič však na neho nepristálo. Odvážil sa teda pozrieť čo sa stalo. Pred ním stál chrbtom otočený klaun. Nevidel presne ako to robí, ale ruky sa mu neskutočne rýchlo pohybovali a hádzal smerom k beštiám malých balónikových pudlíkov. Keď narazili na mláďatá, vybuchli do dúhového prachu. Výsledkom bolo, že sa samy beštie premenili na pudlie mláďatká. Klaun sa potom otočil a sklonil sa nad skrčeného hrdinu. Úsmev od ucha k uchu, v ľadovo modrých očiach šialenosť.

„Zadovážil som si nových domácich miláčikov. Čo ty na to? Odteraz budeme spolu úzko spolupracovať, pán génius.“ Na to sa rozrehotal, otočil sa pozbierať šteniatka a vysokým skokom zmizol za mŕtvolou netvora.

Chris si s výkrikom zložil okuliare. Prudko dýchal a srdce mu bilo niekde v krku.

„D-do riti! Čo to do pekla malo znamenať!“ Lapal po vzduchu a uvedomil si, že ho rameno, na ktorom ho akože porezali naozaj bolí.

„Niečo sa muselo pokaziť.“ Pokúsil sa vstať, aby skontroloval prístroje. Hlava sa mu však zatočila a spadol späť na pohovku. „Možno som len prepracovaný a vystresovaný. Pozriem sa na to zajtra.“

Po štvornožky sa preplazil k matracu za skriňou. Položil si hlavu na vankúš a zababušil do deky. Chvíľu sa ešte vrtel a potom už upadal do spánku.

Odteraz budeme spolu úzko spolupracovať, pán génius. Preletela mu posledná myšlienka hlavou, avšak tú už nevnímal.

***

Chrisa prebudilo hlasné zaklopanie a zvuk dverí.

„Ackley, si to ty?“ Pošúchal si oči a zívol si.

„Váš kolega ohlásil, že je chorý. Niečo so žalúdkom.“ Ozvalo sa z predu miestnosti. Chris počul kroky smerujúce k nemu. „Dobré ráno. Vy ste tu spal?“

„D-dobré ráno. Včera som skončil príliš neskoro. Bol som unavený.“ Rýchlo sa snažil upratať deku zakrývajúc svoju hanbu, že ho nový šéf takto našiel.

„Výborne, takže ste ešte neraňajkoval. Dúfal som, že sa budeme môcť pokojne porozprávať niekde pri jedle. Chcete ísť do jedálne, alebo dám radšej poslať niečo sem?“

„Prosím?“ Chris sa nechápavo pozrel na Svena.

„Raňajky. Ešte ste nejedol.“

„Nie.“

Sven sa na neho milo usmial.

„Myslím, že bude najlepšie keď nám sem dám niečo priniesť. Je niečo, čo nezjete?“

„Nie, myslím, že nie. Prepáčte, musím ísť do kúpeľne.“

„Len do toho.“

Chris obišiel Svena a namieril si to do kúpeľne.

Prečo ma ten chlap musí vždy prekvapiť v tej najnevhodnejšej chvíli. Hneval sa v duchu. Opláchol si tvár, trochu učesal a vylovil zo skrinky deodorant. Keď sa vrátil, Sven sedel na jeho stoličke pri stole.

„Už ste sa zobudil?“

„Áno, už áno.“ Prinútil sa Chris k úsmevu. „Prosím nevykajte mi, nie som na to zvyknutý. Pripadá mi to divné.“

„V poriadku. Chcem si tu s vami všetkými vytvoriť priateľské vzťahy. Takže žiadne vykanie. Čo mi dnes ukážeš, Chris?“

„Pripravil som niekoľko ukážok. Na rozdiel od včerajšieho športového programu to však budú interakcie. Najprv edukačné programy pre deti so zvieratkami a potom niečo pre dospelých. Kasíno.“

„Kasíno?“

„Áno. To vymyslel Ackley.“

„Super. Ale najprv tie raňajky.“

Po jedle sa obaja pustili do práce. Chris najprv predviedol Svenovi programy. Potom sa pustili do spisovania zoznamu jednotlivých chýb a problémov, ktoré treba vyriešiť. Chrisa udivovalo, ako Sven dokázal dané problémy usporiadať podľa priority a načrtnúť jednotlivé body, pomocou ktorých sa budú dať riešiť. Na konci dňa mali vytvorený plán na dokončenie dvoch programov. Chris sa cítil príjemne uvoľnený, aj keď veľmi unavený.

„Páni! Ani ja, ani Ackley by sme to nedokázali dať dokopy!“ Nemal úsmev len na ústach, ale aj v očiach.

„Keď človek na niečom dlho pracuje, je ľahké sa v tom stratiť. Vtedy je potrebný pohľad z vonka.“

„To áno. Ďakujem.“

„Dnes sme vykonali kus dobrej práce. To si zaslúži pohárik. Pridáš sa ku mne?“

„Umm... Ja... Rád by som šiel, ale som unavený. Navyše potrebujem poriadnu sprchu a čisté šaty.“

„V poriadku. Tak nabudúce.“ Sven sa k nemu nahol, rukou mu stisol plece a vážnym hlasom povedal: „Na tri dni odchádzam na služobnú cestu. Keď sa pondelok vrátim, nech je aspoň polovica zo zoznamu vyriešená.“

„Rozkaz pane!“ Zažartoval Chris s neuveriteľnou ľahkosťou, až ho to samého prekvapilo.

Po tom ako Sven odišiel, Chris všetko povypínal a aj on sa pobral preč. Cestou si uvedomil, že po dlhej dobe je zase so svojou prácou spokojný. Niežeby ho doteraz nenapĺňala, ale progres bol tak pomalý, že už strácal nádej, že sa niekedy k cieľu dostane.

„Možno to tornádo nebude až tak zničujúce,“ spokojne si zamrmlal a pridal do kroku.

pokračovanie...