***
Vlak
spoločnosti RegioTrail zo smeru Komárno a Dunajská Streda,
s pravidelným príchodom osem hodín jedenásť minút, príde k nástupišťu päť,
koľaj dvadsať,
oznámil reproduktor. V týchto pondelňajších ranných hodinách bola
Bratislavská Hlavná stanica preplnená. Ľudia sa pomedzi sebou prepletali
a náhlili, či už na vlak, alebo do práce a školy. Na začiatku chodby,
ktorá viedla k úschovni batožiny a ku schodom smerujúcim
k toaletám a k ďalšej chodbe s výstupmi na nástupištia, stál
Viki. Chvíľu sa opieral o stenu, ktorá čakáreň oddeľovala od priestorov
pokladní, chvíľku stál len tak, prešľapujúc z nohy na nohu. Z tohto
miesta na tabuľu oznamujúcu odchody vlakov poriadne nevidel, ale ani vidieť
nepotreboval. Nebol tu kvôli cestovaniu. Pohľadom blúdil po ľuďoch pred ním
a nervózne si hrýzol spodnú peru. V jednej ruke držal malú igelitovú
taštičku s tým najnevyhnutnejším vybavením. Stál tu už hodnú chvíľu
a jeho odhodlanie klesalo tým viac, čím mu okolitý chladný vzduch prenikal
pod kabát.
Nebol tu z vlastnej vôle
a vlastne tu ani nechcel byť, ale jeho ego, ktoré mu nedovoľovalo vzdať
sa, ho tu držalo. Ako len mohol byť tak hlúpy a nechať sa takto
vyprovokovať? Vždy sa považoval za pokojného človeka, ktorého len tak niečo
nerozhádže. Keď sa však naposledy stretol s priateľmi v ich obľúbenom
bare, a keď si ho zase raz doberali, že si chlapov drží len pre sex
a navyše, že je posero a nedokáže urobiť nič spontánne, priamo
vybuchol. Možno to bolo množstvom požitého alkoholu a možno nedávnym dosť
škaredým rozchodom. Pravdou však zostávalo, že trafili presne na to správne
miesto. Žil pokojným usporiadaným životom, ktorý mal zariadený presne podľa
svojich potrieb a predstáv. Mal dobré zamestnanie a milujúcu rodinu. Vo voľnom
čase bol zahrabaný v knihách, alebo si vyšiel do kina. Mal svoj obľúbený
bar, kde sa stretával s priateľmi a kde si balil potenciálnych
partnerov. V sexe bol dobrý, ba viac než dobrý, a tým si na určitú
dobu dokázal k sebe svojich milencov pripútať. Keď však zistili, že im nič
viac ponúknuť nechce, opustili ho. Nevyčítal im to, bolo to tak dobre.
A keď sa našiel niekto, kto si to nechcel pripustiť, toho opustil on. Či
už nevedel ako, či nechcel alebo sa bál milovať, nad tým nikdy neuvažoval. Jeho
slobodný život mu absolútne vyhovoval a ak s tým niekto nesúhlasil, bol to jeho
problém.
Zrazu sa však stalo niečo, čo od seba
nečakal a už cesty späť nebolo. Stávka je stávka a on sa predsa vysmiať
nenechá! Tak tu teda stál v toto chladné novembrové ráno a čakal.
Zrazu ho prepadol pocit, že ho niekto sleduje. A je to tu, pomyslel si. Postupne si prezeral ľudí pred sebou,
avšak neobjavil nikoho, kto by zodpovedal jeho vkusu. Sklamane sa otočil, že sa
oprie chrbtom o stenu. V tom sa však pred ním objavil vyšší muž.
Oblečenú mal vyšúchanú koženú bundu, na krku mu visela hrubá zlatá reťaz. Na
bokoch hlavy mal vo vlasoch vystrihané dva prúžky a páchol po silnej
lacnej kolínskej.
„Tak čo ideme dole? Čakáš tu na to, mám
pravdu?“ Zaškeril sa nie práve príjemným spôsobom, čo Vikiho poriadne vydesilo.
„Prepáčte, asi ste si ma s niekým
zmýlili,“ Viki namietol a pokúsil sa cúvnuť, v čom mu zabránila
stena.
„Nezmysel!“ Muž sa pritiahol bližšie a ticho
dodal: „Však vidím ako si tu prezeráš všetkých chlapov, tak nerob teraz scény.“
„Ale ja na naozaj neviem, čo po mne
chcete,“ opäť namietol. Kamaráti mu vraveli, že nezáväzný sex na verejných
miestach je vzrušujúci, a že je to veľká zábava. Zatiaľ však bol len
vystrašený a zrazu nevedel, ako sa toho hnusného chlapa zbaviť. Naokolo bolo
príliš rušno a hlučne, aby si ich niekto všímal.
„Hej ty! Neobťažuj mi tu môjho
zajačika!“ Pristúpil k nim ďalší neznámy muž. Oblečený mal dlhý tmavý
kabát a v ruke držal tašku na laptop. „Prepáč mi, že meškám,“ povedal
s príjemným úsmevom na tvári.
„T-to je v poriadku,“ vysúkal Viki zo
seba, prekvapený tým, kde sa tu zrazu objavil aj on.
„Sorry chlape. Keď on vyzeral ako...“
Ospravedlnil sa nemenej prekvapený chlap v koženej bunde.
„Vyzeral ako?“ Zamračil sa neznámy. Bol
asi len o pol hlavy vyšší a oveľa štíhlejší, no moment prekvapenia
urobil svoje.
„Nijako. Užite si to,“ odvrkol
a pobral sa preč.
„Poď, ideme,“ povedal Vikimu muž
v kabáte a prehodil si pútko tašky cez plece.
„A kam?“ Viki sa nechápavo opýtal, ešte
vždy v šoku.
„Povedal, že si to máme užiť a ja
s ním súhlasím. Alebo si si medzičasom rozmyslel dôvod, prečo si sem
prišiel?“
Viki na chvíľu zaváhal, no potom si
uvedomil, že ak to má predsa len spraviť a dokázať, že vie byť spontánny,
tak teraz je ten najlepší čas. Prikývol teda a nechal sa zaviesť dole po
schodoch na pánske toalety. Počkali, kým pán, ktorý si práve umýval ruky
neodišiel, a nenápadne vošli do kabínky. Aj keď si vybrali poslednú pri
stene, ktorá bola o niečo širšia než ostatné, pre dvoch tam bolo tesno.
Chvíľu stáli v objatí a navzájom si skúmali črty tváre. Viki si až
teraz uvedomil, aký pekný muž sa ho zastal. Navyše začal pociťovať aj istú
dávku vzrušenia.
„To vždy zachraňuješ cudzích ľudí
z úzkych?“ Viki nakoniec pretrhol ticho.
„To vždy sa necháš zatiahnuť cudzími
ľuďmi do úzkych?“ Odpovedal.
Vikiho táto v podstate očakávaná odpoveď
akýmsi zázrakom prekvapila a mal pocit, že sa začervenal. Hlúposť! On sa
predsa nikdy nečervená. Aby zakryl svoju zmätenosť, pokúsil sa muža pred sebou
pobozkať. Ten sa však odtiahol.
„Od toho tu nie sme.“
„Ale...“ Vikimu sa zasekol hlas
v hrdle.
„Otoč sa a stiahni si nohavice,“
prikázal krásny neznámy.
Vikimu neostávali nič iné, len to
urobiť. Otočil sa teda a keď si chcel rozopnúť gombík a zips na
nohaviciach, uvedomil si, že má ruku, v ktorej pevne stískal ušká od
igelitovej taštičky, úplne prepotenú.
„T-tu v taške sú potrebné veci,“
pokúsil sa o súvislú vetu a načiahol rukou dozadu podávajúc mu tašku.
„To je v poriadku, ja sa
o všetko postarám,“ povedal pobavene neznámy. Vzal mu ju z ruky
a zavesil ju na vešiak pripevnený o dvere kabínky. Potom mu pomohol dať
dole krátky kabátik a kým si Viki rozopínal a sťahoval nohavice, jeho
spoločník si za ním tiež rozopol kabát a nohavice.
Viki tomu nechcel veriť, no celá tá
situácia bola nesmierne strhujúca a akosi divne intímna. Navyše, keď si
uvedomil, že to čo robí, by mohlo skončiť zatknutím, musel uznať, že tí
bastardi, kvôli ktorým sa tu ocitol, mali pravdu. A keď mu jedna ruka vošla pod
tričko a druhá si hľadala cestu do spodkov, pocítil už vzrušenie aj na tom
správnom mieste. Zaprel sa lakťami o stenu a nechal sa vziať do ruky.
Pohyby boli pevné a drsné. Nebol správny čas ani miesto na akékoľvek
nežnosti. Dych sa mu zrýchľoval a keď to najmenej chcel, ruky ho pustili a
začul šušťanie igelitu a zvuk trhania.
„Vystrč sa trochu, nech sa tam lepšie
dostanem.“
Viki poslúchol a citlivého miesta
sa mu dotkla studená tekutina. Po krátkej príprave ucítil tlak, ktorý sa
s pribúdajúcou hĺbkou zväčšoval. Počiatočná jemná bolesť rýchlo pominula,
a po niekoľkých pomalých pohyboch sa prirážanie ustálilo
v pravidelnom rytme. Jeho komplic v tomto nemravnom čine sklonil
hlavu k Vikiho pravému uchu. Od tichých hlbokých vzdychov a teplého dychu mu na
krku nabiehali zimomriavky. Extáza, do ktorej sa čoraz viac ponáral, bola
natoľko podmanivá, že sa musel zahryznúť do ruky, aby nevydal zo seba
prezrádzajúce zvuky. Netrvalo dlho a obaja dosiahli vyvrcholenie.
Prešlo niekoľko minút, kým sa Vikimu upokojilo
dýchanie a prestali sa mu triasť nohy. Počul, ako muž za ním šuchoce
a ozvalo sa splachovanie záchoda. Vytiahol vreckovky a aj on sa poutieral.
Obliekol si nohavice, pričom sa v tom úzkom prostredí snažil nestratiť
rovnováhu.
„Bolo to úžasné. Ďakujem,“ ozval sa jeho
spolupáchateľ.
Viki sa mu obrátil tvárou v tvár, aby si
ho ešte raz prehliadol z blízka. Bol to naozaj nádherný chlap. Mal chuť ho
pobozkať, ale ako už bolo povedané, tu sa bozky nekonali. Usmial sa. „Aj ja
ďakujem. Um, mám však ešte jednu prosbu, ak teda môžem.“
„Len pokojne. Som zvedavý.“
„Mohol by som si odfotiť tvoj... veď
vieš.“ Pozrel sa dole, aby naznačil, čo tým myslí.
„Môj penis?“ Spýtal sa neznámy trocha
zaskočený. „Čo si ho chceš odložiť do svojej zbierky?“
„Ach, to nie! Nič také! Ja len... to je
dlhý príbeh. Prosím...“ zašepkal a nahodil ten najnevinnejší vyraz tváre, aký
len dokázal, a ktorý vždy zaberal.
„Rád by som si ho vypočul, bohužiaľ na
to niet času. Dobre teda. Nenamietam.“
Viki nenápadne vykukol z kabínky,
aby zistil, či je niekto vonku. Keď videl, že je vzduch čistý vyliezol
a umyl si ruky. Potom si obliekol kabát a vybral z jeho vrecka
mobilný telefón. Muž si zase raz stiahol nohavice a zapózoval vo dverách
kabínky.
„Ďakujem. To by malo stačiť. Už budem
musieť ísť.“
„Ako aj ja. Som rád, že sme sa stretli.“
Viki sa len usmial, vzal si igelitovú
tašku a pobral sa preč. Rýchlo prešiel cez turniket nevšímajúc si
prekvapený výraz obsluhujúcej pani, vybehol po schodoch a odtiaľ von
z budovy. Tam si sadol na najbližšiu voľnú lavičku, aby sa mohol trocha
spamätať. Pozrel sa na svoje náramkové hodinky. Ukazovali deväť pätnásť.
Našťastie mal ešte dosť času, aby prišiel do práce načas. Vybral mobil
a poslal MMS so svojou trofejou kamarátovi. Tu to máte! A že nie som spontánny! Pomyslel si. Vystrel sa
a oprel o lavičku. Celé telo ho ešte stále bolelo od práve prežitej
rozkoše.
***
V ten večer, ako ležal
v posteli, sa mu v mysli zase vybavili udalosti z rána. Teraz, keď
bol sám, mohol si celý ten zážitok prehrať. Keď si predstavil, že mohol skončiť
s tou hnusnou ,hlavohruďou‘, striaslo ho. Preto sa radšej zameral na to,
čo prišlo po jeho záchrane. Nechápal, ako ho to mohlo tak veľmi ohromiť. Celý
deň ho tie pocity prenasledovali a nedokázal sa vôbec sústrediť.
V tejto chvíli sa však mohol konečne ponoriť do opojenia, ktoré ho tak
veľmi šokovalo. Snažil sa spomenúť si na každý jeden detail, na každý dotyk
a zvuk, a čo pri tom prežíval. Čoskoro pocítil vo svojej hrudi, ale
aj na svojej tvári teplo. Prevrátil sa na brucho a snažil sa predstaviť si
teplý dych toho neznámeho muža na svojom krku. Siahol si do rozkroku. Nedalo sa
nič robiť, bol opäť vzrušený a musel sa o to postarať. Keď skončil,
bezmocne ležal bez pohnutia na posteli. Bol ako zamilovaný chlapec, ktorý prežil
svoj prvý sex. Na takú roztúženosť, akú zažil dnes ráno, si už ani nespomínal. Čím to mohlo byť? Uvažoval. Možno to
bolo tým, že toho muža nepoznal? To asi nie. Však každý nový partner je na
začiatku neznámy, a nikdy nemal problém vyspať sa s niekým hneď na prvom
rande. Alebo to bolo tým, že boli na verejnosti? Alebo to bolo ním? Túto poslednú myšlienku zavrhol
v tom momente, ako sa mu v hlave objavila. Nech to už bolo akokoľvek,
musel na to prísť.
Týždeň sa vliekol pomaly, ale Viki mal aspoň
dostatok času premyslieť si, čo urobiť. Nakoniec sa rozhodol, že prvá vec,
ktorú vyskúša bude, že si v sobotu večer v bare niekoho zbalí
a pôjde si to s ním rozdať na pánske. Keď sobota konečne prišla,
sedel celý nesvoj pri barovom pulte a čakal príchod kamaráta. Pomedzi
čakanie si usrkával z nealko ovocného koktejlu a čo najnenápadnejšie
si obzeral potenciálne obete. Bolo ešte relatívne skoro a v bare
nebolo veľa ľudí. Čoskoro sa objavil jeho kamarát a presunuli sa
k voľnému stolu v rohu miestnosti.
„Príde aj Gabo,“ oznámil Jakub pri tom,
ako si sadal. „Tá fotka, čo si mi ju poslal, je momentálne veľký hit. Gabo je
zvedavý na všetky podrobnosti. Celý týždeň sme sa poriadne nestihli
porozprávať, takže som zvedavý aj ja.“
„To si viem predstaviť. Je vôbec niekto
v tomto meste, kto tú fotku nevidel?“ Viki sa zatváril kyslo.
„Ale no tak! Teraz aspoň všetci vedia,
že sa ten konzervatívny Viktor vie aj odviazať.“ Jakub sa schuti zasmial
a jemne pleskol Vikiho po chrbte. Jemu sa síce nepáčilo, že z toho
robia také haló, ale bol so sebou viac než spokojný.
Po chvíli prišiel čašník
a objednali si pitie. Potom sa ponorili do nezáväznej konverzácie, do
ktorej sa po svojom príchode pripojil aj Gabo. Miestnosť sa pomaly zapĺňala
a Viki neustále nenápadne pozoroval okolie. Dnes večer bol aj napriek
plnému baru výber malý. Keď sa už chcel vzdať, jeho zorný uhol pohľadu mu preťalo
presne to čo hľadal. Pokúsil sa teda nadviazať očný kontakt, čo sa mu aj
čoskoro podarilo. A keď si bol istý, že sa ich záujmy zhodujú, vstal
a ospravedlnil sa so slovami, že ide na záchod. Prešiel okolo svojej obete
a jemne sa usmial, čím mu naznačil, že ho má nasledovať. Vošiel na toalety
a začal si vyberať, ktorá z dvoch kabínok je mu sympatickejšia. Po chvíli
sa otvorili dvere a do miestnosti vstúpila aj jeho obeť. Viki si ho
premeral pohľadom a bez slova zmizol vo zvolenej kabínke. Bola ešte užšia,
ako tá posledná. Jeho obeť sa k nemu pridala, zatvorila dvierka
a v objatí sa natisla na Vikiho.
„Ahoj krásavec. Nepredstavíš sa mi?“
Viki len zamietavo pokrútil hlavou.
Potom natiahol hlavu, ako keby ho chcel pobozkať. Pár centimetrov od jeho pier však
len zhlboka vydýchol. Aj obeť sa k nemu naklonila, že ho pobozká, no on sa
odtiahol a opäť pokrútil hlavou. Zahryzol si do spodnej pery
a vyzývavo sa usmial.
„Niekto to má rád drsne, že áno?“
Viki na to neodpovedal, len sa otočil
a začal si rozopínať nohavice. Všetko
musí prebiehať tak, ako naposledy, vravel si v sebe. Svoju obeť, ktorú
mal teraz za chrbtom preto navádzal tak, aby to vyhovovalo jeho predstavám
a ona sa nebránila. Bolo to vzrušujúce a nemal problém urobiť sa,
avšak s tým, čo zažil na vlakovej stanici sa to porovnať nedalo. Bol to
len obyčajný sex, ako každý iný. Keď skončili, sklamane sa vrátil ku stolu, kde
sa jeho kamaráti práve rozhodovali, či sa presunú do neďalekého disko klubu.
„Na tom záchode ti to ale trvalo,“ ozval
sa Gabo.
„Um, ja idem domov,“ Viki mu skleslo
odpovedal.
„Veď je ešte skoro! Akurát sa chystáme
na diskotéku,“ pridal sa Jakub.
„Nejako, necítim sa dobre. Nabudúce vám
to vynahradím, dobre?“ Obliekol sa a šiel zaplatiť.
Cestou domov, ako sedel
v električke, snažil sa prejsť si v mysli, kde mohol urobiť chybu
a prečo to nemalo rovnaký účinok. Nakoniec sa sám so sebou zhodol, že na príčine
bolo známe prostredie baru a záchod, kde boli takéto veci na dennom
poriadku a nikoho by nenapadlo volať kvôli tomu políciu. Preto sa rozhodol,
že najlepšie bude opäť to skúsiť na stanici. A pondelok je ten najlepší
deň, keďže vtedy chodieva do práce obvykle až na desiatu.
***
Ráno bolo oveľa chladnejšie než týždeň
pred tým. Aj napriek tomu, že boli všetky radiátory pustené, nestačilo to na dostatočné
vyhriatie haly. Čakáreň bola opäť plná náhliacich sa ľudí. Tentoraz sa Viki
rozhodol byť opatrnejší. Postavil sa vedľa okienka na predaj lístkov tak, aby
nezavadzal ľuďom, ktorí by si chceli kúpiť lístok. Stál síce asi len meter od
miesta kde minule, ale tentoraz dobre videl na tabuľu odchodov a vedel tak
ľahšie zakamuflovať svoje úmysly. Tak tam teda stál a tváril sa, že čaká
na svoj vlak. Občas prešiel pohľadom po hale a po okoloidúcich, či sa
náhodou neobjaví niekto vhodný.
Dnes však šťastie na jeho strane
nestálo. Hodiny na tabuli ukazovali už tri štvrte na desať. Aj keby sa
v tejto chvíli niekto predsa len objavil, aj tak už bolo neskoro. Musel ísť
do práce. Hoci nerád a sklamaný, pobral sa k východu. Ako prechádzal cez
dvere, opäť ho prepadol pocit, ako keby ho niekto sledoval. Pocit bol ten istý,
ako minule. Na chvíľu sa zastavil a obrátil. Nikoho však nevidel.
Po rannom neúspechu bol odhodlaný sa tam
ešte v ten deň vrátiť. Nadriadený ho však zavalil toľkou kopou roboty, že
nakoniec ostal v práci do neskorého večera a aj napriek tomu ju nestihol
dokončiť. Takto to pokračovalo celý týždeň a jemu neostávalo nič iné, len svoje
plány odkladať z jedného dňa na druhý, až kým neprišiel piatok. Rýchlo si
zbalil veci a vyrazil na lov. Postavil sa na to isté miesto, ako naposledy a
čakal. Netrvalo ani desať minút, keď sa pred ním objavil vysoký muž. Bol to ten
nádherný chlap, s ktorým pred dvoma týždňami zažil niečo neuveriteľné.
Nepovedal nič, len ho schmatol za ruku a viedol ho smerom ku schodom. Viki
akosi automaticky predpokladal, že idú na toalety a preto sa nebránil. Tie však
minuli a vyšli na prvé nástupište. Muž zabočil doľava a ťahal ho smerom ku
koľajniciam a ošarpaným firemným budovám. Vtedy sa však už Viki spamätal a
vytrhol sa mu zo stisku.
„Počkaj! Kam ma to ťaháš! Ak ma tu chceš
niekde v kríčkoch znásilniť, mali sme ísť radšej na tie vécka!“ Kričal Viki od
zmätenosti, ale najmä od zlosti na seba samého, že sa nechal dotiahnuť až sem.
„Tak za prvé, bolo by odo mňa hlúpe
pokúšať sa ťa znásilniť asi päťdesiat metrov od policajnej stanice. Navyše, ak
s tým súhlasia obe strany, za znásilnenie sa to nepovažuje. Za druhé, neďaleko
odtiaľto bývam, takže ideme tam.“ Odpovedal muž pokojným hlasom.
„Ty si sa načisto zbláznil? Prečo by som
mal ísť k tebe domov?! To, že sme si to raz spolu rozdali, neznamená, že sme
kamaráti. A vôbec, ako to, že si tu? Čo ma sleduješ? Čo si nejaký úchyl?!“
„Možno.“ Opäť ten pokojný hlas.
„Čože?!“
„Možno som úchyl,“ zopakoval. „Ale to
nezistíš, ak teraz odídeš.“
„Máš pravdu nezistím.“ Viki sa otočil s
rozhodnutím, že odíde. Muž ho však chytil za rameno.
„Minule sa ti to páčilo, však? Nevieš na
to prestať myslieť.“
Ten bastard mal sakramentskú pravdu. A
teraz, ako si na to Viki opäť spomenul, pocítil v tele slabé chvenie. Zrazu si
bol až príliš vedomý jeho dotyku na svojom tele. Otočil hlavu, aby sa mu pozrel
do tváre. On sa len uškŕňal, akoby vedel, že má úplnú pravdu.
„Tak ideme?“
„Áno,“ povedal Viki s povzdychom a rezignovane
sklopil zrak.
„Dobrý chlapec.“
***
Vošli do príjemne zariadeného
dvojizbového bytu na treťom poschodí tehlového bytového domu postaveného v
päťdesiatych rokoch minulého storočia.
„Čo si dáš na pitie?“ Spýtal sa domáci a
prešiel do obývačky. Viki, stojaci ešte stále v predsieni, túto otázku
odignoroval. Ešte stále si nebol istý, či spravil dobre, že sem prišiel. Ak to
mal však urobiť, chcel to urobiť čo najrýchlejšie.
„Ktoré dvere sú kúpeľňa?“
„Ale no tak. Poď, pripijeme si a
predstavíme sa.“
Viki si až teraz uvedomil, že je v byte
muža, ktorému ani len meno nepozná. Napriek tomu sa necítil vôbec nepríjemne,
alebo v ohrození.
„Dobre. Aj keď tvrdé veľmi nepijem,
myslím, že teraz by som si jeden pohárik predsa len dal.“ Prešiel do obývačky a
sadol si do najbližšieho kresla. Jeho spoločník otvoril nižšiu skrinku a vybral
fľašu do polovice naplnenú hnedo-zaltou tekutinou. Nalial z nej do dvoch
pohárov, ktoré boli položené na skrinke a jeden z nich mu podal.
„Som Leo,“ usmial sa a načiahol sa so
svojím pohárom, že si štrngnú.
„Teší ma. Viki,“ povedal a zopakoval
jeho gesto. Potom hodil do seba horký alkohol. Chvíľu počkal, kým ho prejde
pálenie. „Už môžem do tej kúpeľne?“
„Áno. Sú to tie dvere naľavo. Pokojne
použi čokoľvek, čo chceš. Nájdeš tam aj čisté uteráky.“
„Ďakujem.“ Viki sa zdvihol a prešiel späť
do predsiene.
Kúpeľňa bola malá, no moderne
zrekonštruovaná, rovnako, ako všetky priestory, ktoré doteraz videl. Prešiel
očami po miestnosti. Na poličke nad umývadlom boli poukladané rôzne kozmetické
potreby a menší flakón s pánskym parfémom. Opatrne ho zdvihol a otvoril. Príjemné. Takto voňal aj minule,
pomyslel si. Položil ho späť a z police oproti umývadlu si vzal uterák. Zavesil
ho vedľa vane a potom do nej vliezol. Pustil si vodu, aby sa osprchoval. Ako ho
postupne zahaľovala horúca voda, začal uvažovať, aký postoj k celej tejto
situácii zaujať. Leo nevyzeral na to, že by mu chcel nejako ublížiť. Ale to,
ako sa dnes stretli, nemohla byť náhoda, takže ho musel pravdepodobne sledovať.
Zrazu mu prišlo trochu nevoľno. Asi sa predsa len nemal napiť. Celý deň sa
ponáhľal, aby dokončil nadelenú prácu čím skôr, takže sa ani poriadne nestihol najesť.
Musel si sadnúť na dno vane. Aj napriek horúcej vode sa celé jeho telo chvelo.
Možno to bolo tým pitím a možno... Nech to už dnes dopadne akokoľvek, rozhodol sa
to naplno si užiť.
Vyšiel z kúpeľne len s uterákom omotaným
okolo bokov. Šaty si zložil na kreslo, v ktorom predtým sedel. Lea našiel v
spálni, ktorú od obývačky oddeľovali široké posuvné dvere. Ich dizajn mu
pripomínal steny, aké raz videl v nejakom samurajskom filme.
„Hotovo?“ Spýtal sa Leo, keď si všimol,
že prišiel.
„Áno.“
„Dobre. Idem si aj ja dať rýchlu sprchu.
Zatiaľ si tu sprav pohodlie.“ Leo prešiel okolo Vikiho a strhol mu z tela
uterák. „Toto už potrebovať nebudeš.“ Uškrnul sa a stratil sa v predsieni.
„Hmm, takže vyzliekacia predohra sa
konať nebude. Som zvedavý, či ma už teraz pobozká. Dnes sa ponáhľať nemusíme,
však?“ Mrmlal si Viki pre seba a prešiel k šatníku, ktorý zaberal celú bočnú
stenu spálne, a ktorého dvere ladili s jej posuvnými dverami. Vlastne, všetko v
tomto byte k sebe pekne ladilo a vytváralo tým príjemnú domácku atmosféru.
„Ako sa to hovorí? ,Šaty robia človeka?ʻ
Tak sa poďme pozrieť, koho to tu máme.“ Odsunul dvere. Obleky, nohavice,
košele, džínsy, tričká, pulóvre a tak ďalej – vybavenie muža pravdepodobne s
pozíciou v strednom alebo vyššom manažmente. Kravata s vtipným motívom – určite
darček od priateľov. Nič neobvyklé. Viki sa so zmesou úľavy a sklamania
presunul k posteli. Odokryl paplón so zeleným štvorcovým vzorom a vkĺzol do
studenej postele. V byte sa síce kúrilo, no vonku bol predsa len november a on
nemal na sebe nič. Položil si hlavu na vankúš a začal sa hmýriť, aby si našiel
pohodlnú polohu, ako keby sa chystal spať. Bolo to síce zbytočné, vzhľadom na
to, kvôli čomu sem prišiel, ale akosi to potreboval. Keď si ju konečne našiel,
z kúpeľne sa vrátil Leo.
„Vidím, že si si to pohodlie spravil,“ s
úsmevom skonštatoval Leo. Viki sa prudko posadil, až sa mu trošku hlava
zakrútila.
„Och, no áno.“ Keď sa mu hlava
upokojila, zdvihol ju, aby sa pozrel na Lea. Stál pred posteľou v celej svojej
mužskosti. Viki už jeho najintímnejšiu partíciu tela videl a aj relatívne dôverne
poznal. Teraz však, keď videl aj zvyšok bol nemenej ohromený.
Leo k nemu prešiel, sadol si mu chrbtom na kraj postele a
zhlboka sa nadýchol.
„Na čo čakáš? Bolo by od teba hlúpe, ak
by si si to teraz rozmyslel?“ Poznamenal Viki ironicky. Leo mu však
neodpovedal. Prudko sa otočil, chytil ho za zátylok a pritiahol si ho k sebe.
Bol to silný a nepríjemný stisk, no skôr, než by Viki stihol namietnuť, ocitol
sa vo vášnivom bozku. Ruka povolila, presunula sa z krku na hrudník a zatlačila
ho do matraca. Leo vyliezol na posteľ, nahol sa nad Vikiho a opäť ho pobozkal.
Potom sa pomalými bozkami postupne prepracovával od hrdla, cez brucho až k penisu.
Tam sa však zastavil.
„K tomuto sa dostaneme neskôr. Najprv
ty.“ Na to si sadol na koniec postele a rozkročil sa. Viki sa k nemu natiahol,
aby ho pobozkal. On ho však chytil za hlavu a jemným tlakom dole mu naznačil,
kam má svoje bozky nasmerovať. Viki nenamietal. Sklonil sa a chytil jeho napoly
stoporený úd do ruky. Potom špičkou jazyka prešiel od koreňa až k žaluďu a vzal
ho do úst. Pri každom pohybe hore a dolu cítil, ako mohutnie. Leo sa ho snažil
rukou položenou na jeho hlave nasmerovať ku chcenému tempu. Viki však nemal
rád, ak sa mu niekto babral do roboty, takže sa ho snažil ignorovať, ako len
vedel. Zrazu ho Leo chytil za vlasy, aby ho tým zastavil.
„To by stačilo.“ Prevrátil Vikiho na
chrbát, roztiahol mu nohy a opätoval mu láskavosť. Jeho pery boli jemné a každý
dotyk jazyka spôsoboval nevysloviteľnú rozkoš. Viki prudko dýchal a snažil sa
precítiť každý jeden záchvev svojho tela.
„Ach, prosím. To stačí, lebo...“ Bolo
však neskoro a spravil sa Leovi priamo do úst. On sa zdvihol a vypľul mu to na
brucho. „P-prepáč. Ale snažil som sa ťa upozorniť.“
Leo sa len uškrnul, chytil ho za kolená
a pritlačil mu nohy k hrudníku.
„Drž,“ prikázal, a keď tak Viki spravil,
nahol sa k zásuvke nočného stolíka, aby odtiaľ vybral kondómy a lubrikant. Po
chvíľke Viki pocítil, ako do neho vnikajú prsty pokryté chladnou tekutinou. Ako
sa s ním Leo hral a pripravoval si ho, Viki prežíval nový nárast vzrušenia a
zrýchleného dýchania.
„U-už... S-som pripravený.“ Utrúsil
pomedzi vzdychy.
Leo teda veľa neotáľal. Jednou rukou
chytil Vikiho za lýtko a druhou si pomohol nasmerovať sa. Zatlačil, a keď po
niekoľkých pomalých pohyboch trafil ten správny bod, celým Vikiho telom akoby prešli
tisícky malých elektrizujúcich prúdikov.
„Ach...!“
„Tam?“
„Há-no!“
S každým prírazom
sa vzrušenie znásobovalo a Viki pomaly strácal vedomie reality. Leo ho následne
obrátil na brucho a celou svojou váhou a na neho pritisol. Hlavu sklonil k
pravej strane jeho krku a prudko vydychoval. Vikimu z toho nabiehali
zimomriavky a keď si vybavil, ako mu dýchal pri uchu v tej malej záchodovej
kabínke, priviedlo ho to k vrcholu. Chvíľu nato sa urobil aj Leo. Potom sa
odvalil a vystrel sa vedľa Vikiho, ktorý sa ešte stále spamätával.
„Tak čo? Predpokladám, že už neľutuješ,
že si sem prišiel.“
„Ja... Ha... N-neviem.“
„Len sa pokojne vydýchaj. Ešte sme dnes
neskončili.“
„Čo?! Vlastne... Ach... Rob si čo
chceš.“
pokračovanie...
Ou, to je strašne vzrušujúce. Celkom Vikimu závidím tú skúsenosť. Myslím, že o takom niečom sníva veľa ľudí, ale nikdy by som na niečo také nenabrala odvahu :D
OdpovedaťOdstrániťSom zvedavá ako to ukončíš :)
Hmmm... Neznámy byt, neznámy muž, nezáväzný sex... Ja osobne mám trochu "početnejšie" fantázie :D
OdstrániťNo hej, fantázia tá je bohatá, len realita je úplne iná. Som zbabelec od prírody :D čo už, moja škoda.
OdstrániťJóóój, keď rozdávali z guráže, ja som si teda tiež mohla vypýtať oveľa viac :D
Odstrániť