piatok 17. mája 2013

Konečná stanica - pokračovanie


Pokračovanie príbehu a ako sa to vlastne celé udialo? Raz som v nejakom časopise čítala o verejných miestach v BA, ktoré gejovia využívaju na neviazaný sex. Okrem nejakého lesíka, ktorého meno si nepamätám a toaliet na rektoráte UK, tam boli spomenuté aj toalety hlavnej vlakovej stanice. Keďže sa mi z času na čas stáva, že sa tam pondelok ráno objavím, mám dosť času na „skúmanie“ okolia. No a jedného takéhoto rána, keď som si na to spomenula, som sa rozhodla, že si to overím a možno budem mať aj šťastie. Netrvalo dlho, keď sa tam objavil jeden chalan. Postavil sa tak, ako je opísané v príbehu a dosť okato si prezeral okolie a otáčal sa za takmer všetkými mladými chlapmi, ktorý okolo neho prešli. Nezainteresovaný na tom samozrejme nič nezvyklého neuvidia, ale mňa oklamať nedokázal :D Ako sa to skončilo, či nakoniec s niekým odišiel, bohužiaľ neviem, lebo som už musela ísť preč. Odvtedy som tam bola mnohokrát, no nikoho podozrivého som už nevidela. Možno raz sa zase podarí :D




***



Vonku už svitalo, keď sa Viki prebudil z nepríjemného sna. Našťastie, ako sa preberal, tak na neho aj zabúdal. Obzrel sa po miestnosti a snažil sa zistiť, kde sa vlastne nachádza. Doma určite nebol. Trocha sa pohmýril, no vzápätí ho rozbolelo celé telo. Vtedy sa mu všetko vybavilo. Bol už úplne bdelý. Čo sa dialo po druhom raze, na to si už len matne spomínal. A kedy skončili, to nevedel vôbec. Chcel sa posadiť, no ľavá ruka, ktorú mal položenú za hlavou, bola úplne stŕpnutá a vôbec si ju necítil. Obrátil sa, že si ju rozhýbe, no zistil, že ju má pútkami pripevnenú o posteľ.
„Čo to do riti! Au! Kurník, to bolí!“ Nadával od bolesti, ako sa mu do ruky vracala krv. Uvedomil si, že je v miestnosti sám. „Kde si?! Ako sa len vol... Leo!! Leo, kde si?!“
„Och, už si hore.“ Leo sa objavil vo dverách.
„Čo to má do riti znamenať?!“
„Čo máš na mysli?“ Opýtal sa s tak pokojným výrazom na tvári, že to Vikiho úplne vytočilo. Zamračil sa a bez slov trhol pripútanou rukou smerom k Leovi. „Ach, to? Hm, áno máš pravdu. Včera som ti to tuším zabudol spomenúť.“ Prešiel pár krokov k posteli, sadol si na ňu a zašiel rukou pod perinu, kde Vikimu pohladil stehno. Potom sa k nemu naklonil a tichým hlbokým hlasom povedal: „Nejaký čas si ťa tu budem držať. Pripútaného.“
„Preskočilo ti?! Pusti ma potrebujem sa ísť vyčúrať.“
„Fajn. Ale daj si toto.“ Siahol pod posteľ a niečo s pod nej vytiahol. Ozvalo sa šušťanie a rachotenie. Potom sa narovnal a podal Vikimu okrúhlu koženú vec s malým zámkom.
„Obojok?!“ Viki teraz veľmi ľutoval, že sa včera nepozrel aj pod posteľ.
„Áno. To aby si mi neušiel. A mám k nemu aj reťaz.“ Uškrnul sa a z druhej ruky nechal skĺznuť časť reťaze.
„Mal som pravdu! Si úchyl! Ten najväčší úchyl z úchylov!“
„Tak chceš ísť na ten záchod, lebo nie.“
„Ja si to na seba nedám! To sa ti radšej počúram do postele!“ Trucoval.
„Pre mňa, za mňa. Pokiaľ ti nebude vadiť, že v tom budeš musieť ostať, tak sa pokojne počúraj. Ja si musím teraz ísť niečo vybaviť, takže tu nejakú tú chvíľu nebudem.“
Vikimu sa tá predstava páčila oveľa menej, takže stiahol chvost a kapituloval.
„Tak fajn. Nasaď mi ho.“ Zdvihol hlavu.
„Dobrý chlapec.“
„...“
„Tak poď ideme.“ Pripol ho na reťaz a odviedol na záchod. Potom ho priviedol späť do spálne a reťaz pripevnil k posteli. „Nie, že vyvedieš nejakú hlúposť. Nerád by som si kupoval novú posteľ. Na tejto sa mi spí veľmi dobre. Okrem toho, bez kľúčov sa von aj tak nemáš ako dostať.“
„Chcem sa aj osprchovať a som hladný.“
„Raňajky ti hneď donesiem. A na sprchu bude kopa času, keď sa vrátim.“ Nadvihol obočie a Viki presne vedel, čo tým myslel. „Budem sa ponáhľať.“
Kým Viki dojedol, Leo už bol preč. Začal teda premýšľať, čo spraviť. Mal by byť vystrašený a uvažovať, ako sa odtiaľto dostať. No on sa úplne nelogicky cítil spokojný, síce vytočený, ale spokojný. Aj keď mu reťaz dovoľovala aký taký pohyb po posteli, veľa sa s tým robiť nedalo. Navyše, ešte stále bol holý a na šaty nedočiahol. Rozhodol sa, že si aspoň zistí, na čo sa má ešte pripraviť. Siahol pod posteľ, no v úložnom boxe našiel len niekoľko krabičiek s kondómami, lubrikačný gél, fľaštičku poppersu a pútka, ktorými bol predtým pripútaný k posteli.
„To je všetko? Veď aj ja mám doma väčšiu výbavu!“ Zamrmlal si Viki trochu sklamane. „Možno na druhej strane.“ Preliezol na opačný koniec postele, no tam nenašiel nič. Po krátkej úvahe, čo ďalej, sa nakoniec uvelebil v strede postele. Bolo ešte relatívne skoro ráno na hlboké úvahy a sám so sebou sa zhodol, že kým sa jeho väzniteľ vráti, bude najlepšie, ak si ešte pospí.
„Hej spachtoš, zobuď sa,“ ozval sa hlas.
„Mm...“
„No tak, čaká nás sprcha.“
„Čože...? Aká sprcha...?“ Zamrmlal Viki a ešte v polospánku mal pocit, ako hlas povedal, že je rozkošný pri tom, ako sa takto ťažko zobúdza. Prevalil sa na druhý bok dúfajúc, že ten hlas zmizne, no tváre sa mu dotkol studený kov. Otvoril oči. Leo jednou nohou kľačal vedľa neho na posteli a odväzoval reťaz.
„Už si späť? Ako dlho si bol preč?“ Spýtal sa Viki a pretrel si dlaňami oči.
„Asi dve hodiny. Tak poď, chcel si sa predsa umyť.“
„Ach, áno.“ Leo ho ťahal z postele, začal teda vstávať. Keď si však spomenul, čo s tým bude spojené, na chvíľu sa zaprel. Sprchu však naozaj potreboval. Nechal sa teda zaviesť do kúpeľne a opäť mu dovolil, nech si sním robí, čo chce.
Leo mal potom celý deň nejakú prácu a sedel zahĺbený do svojho laptopu. Rozprávali sa spolu len pri obede, čo chcel Viki využiť na to, aby sa o mužovi, s ktorým má stráviť nevedno aký dlhý čas, dozvedel čo najviac. Bol však v jeho prítomnosti stále nesvoj a Leo sa nemal k tomu, aby mu dopodrobna porozprával o svojom živote. Takže sa viac-menej dozvedel len toľko, že je rodený Bratislavčan, že pracuje pre firmu venujúcej sa zahraničnému obchodu, a že je alergický na vlašské orechy. Ostatok času potom trávil pozeraním sa na telku, alebo listovaním v knihe, ktorú našiel položenú na konferenčnom stolíku. Večer, keď po ďalšom vášnivom sexe s poradovým číslom neznámym, spolu ležali v posteli, Vikimu už nedalo, aby sa neopýtal: „Povedz mi, čo týmto vlastne sleduješ?“ Otočil sa k Leovi, aby mohol v slabom osvetlení pochádzajúceho z pouličného osvetlenia sledovať jeho tvár. „To si sem vodíš aj iných mužov a držíš ich tu proti ich vôli?“
„Prečo si myslíš, že ťa tu držím proti tvojej vôli?“
„Aha?! Takže ja som tu akože dobrovoľne?! Celý deň som pripútaný k tejto reťazi ako nejaký besný čokel!“ Zatiahol za reťaz a posadil sa.
„Pozri, ráno som skoro vstával. Som unavený. Takže láskavo sklapni a spi.“
„Nie! Ja nechcem spať! Som tu predsa dobrovoľne, takže si môžem robiť, čo chcem!“
Leo sa tiež posadil, no vzápätí chytil Vikiho pod krkom a prudko ním trhol dozadu. Jemu to takmer vyrazilo dych.
„Prišiel si sem, pretože si chcel. Teraz už ale hráme podľa mojich pravidiel. Navyše, si úplne vo vytržení, keď ti niekto dominuje. Tak sa tu teraz nehraj na neviniatko.“ Uvoľnil stisk na krku, pričom sa Viki trochu rozkašľal. Potom mu jemne mu prešiel po hrudi a bruchu až ku slabinám. „Cítiš to? Presne o tomto hovorím.“
„T-to je len rýchlo vyvinutý Pavlov reflex,“ namietol, na čo sa Leo hlasno rozosmial. Viki nechápal, ako sa mu mohla tak rýchlo zmeniť nálada. „Povedal som niečo smiešne?!“
„Je mi to ľúto, ale o ten tvoj Pavlov reflex sa budeš musieť postarať sám.“ Leo sa otočil chrbtom a zakryl sa perinou až po uši.
Bastard, však ja ti dokážem, že sa viem kontrolovať, pomyslel si Viki. Doteraz vždy všetko zvládal s nadhľadom. Vo vzťahoch, ktoré mal bol práve on, kto si diktoval podmienky a ak sa druhej strane nepáčili, tak s ňou jednoducho prerušil kontakty. Ľahol si tiež chrbtom k Leovi a snažil sa upokojiť a vyčistiť si myšlienky. Bolo to však oveľa ťažie, než si myslel. Bol si až príliš vedomý muža za sebou a čím viac sa ho snažil nevnímať, tým sa jeho vzrušenie zväčšovalo. Áno, jeho dominancia mu imponovala a privádzala do šialenstva.

***

Viki prepol ovládačom na televízny kanál zameraný na spravodajstvo. Chvíľu ho nechal ísť a potom prepol na iný. Keď ho prestalo baviť prepínanie kanálov, začal listovať v knihe, ktorá ostala nedotknutá tak, ako ju tam včera nechal. Takto zabíjal čas, ktorý netrávil sexom, už druhý deň. Dnes však bol oveľa nepokojnejší. Stále si opakoval, že je tu z vlastnej vôle, a že je mu jedno, čo sa stalo a čo sa stane. Je to len fyzické a on si to užíva. V hlave mu však vŕtal rozhovor z včerajšej noci a možné nevyslovené názory. Leo zrazu sklopil laptop, prešiel k pohovke a sadol si k nemu. Objal ho od chrbta a položil hlavu na plece.
„Toto asi nie je pre teba veľmi zábavné, ale musím si svoju prácu dokončiť. Povedz, čo zvykneš robiť vo voľnom čase?“
„Čítam, chodím do kina alebo za rodinou. Cez víkendy často varím. Pre rodinu aj kamarátov.“
„Ty vieš variť?“ Spýtal sa Leo prekvapene a zdvihol hlavu.
„Áno. Vlastne, je to môj koníček. Nezapadá to do tvojej predstave o mne?“
„To nie. Práve naopak. Myslím si, že to presne zapadá.“
„A ty?“ Spýtal sa pre zmenu Viki.
„Čo ja?“ Leo presne nepochopil otázku.
„Či vieš variť,“ ozrejmil mu Viki.
„Ó, áno. Praženicu a sáčkové polievky.“
Viki sa na odpovedi schuti zasmial. „Aspoň nezomrieš od hladu.“
„To určite nie. Dnes je už možno kúpiť veľa rôznych druhov polievok.“
„Pustil by si ma prosím? Chcel by som ísť na záchod.“
„Dobre. Bež.“ Leo ho pohladil po vlasoch a odopol mu reťaz.
Viki sa zdvihol a namieril si to na záchod. Keď sa ale v predsieni zbadal v zrkadle, zastavil sa. Celé telo mal posiate kopou červeno zafarbených škvŕn. Niektoré boli svetlé, iné už prechádzali do nie práve najpríjemnejšej farby. Niektoré boli väčšie, iné menšie. Niektoré roztrúsené, iné sa sústreďovali na jeho najcitlivejších miestach. Našlo sa aj zopár modrín.
„Strašné,“ sucho skonštatoval.
„Skôr fascinujúce,“ ozval sa spoza Vikiho chrbta Leo, ktorý prešiel za ním, keď si všimol, ako sa obzerá v zrkadle.
„Veď sú to cucfleky!“ Namietol znechutene.
„Ach, to slovo znie tak hrubo. Vieš, pre mňa sú to znaky vášne a žiadostivosti, ktorú dokážem svojmu partnerovi spôsobiť. Je fascinujúce na ich základe sledovať, kde je rozkoš najsilnejšia a ako ju dokážem ovládať.“
„Znie to ako memotechnická pomôcka,“ uškrnul sa Viki.
„Nebuď sarkastický a choď sa radšej vyčúrať,“ zamračil sa Leo, ako keby sa ho to dotklo. Viki si uvedomil, že to nebolo od neho práve najtaktnejšie a chcel sa ospravedlniť. Všimol si však, že Leo chcel ešte niečo povedať, ale nepovedal. Preto si to rozmyslel a odkráčal na záchod, pričom cítil uprený Leov pohľad na svojom fľakatom chrbte. Keď sa vrátil, Leo bol opäť ponorený do svojej práce a ani sa neunúval pripnúť ho na reťaz. Aj tak celá táto hra nemá žiaden zmysel, pomyslel si.
V ten večer bol Leo k Vikimu krutý. Zaviazal mu oči a ruky zviazal za chrbtom. Počas celého aktu takmer neprehovoril ani slova, len si ho prehadzoval sem a tam podľa akurátnej potreby. Nie, že by mu nejako fyzicky ubližoval, práve naopak. Vďaka zahaleným očiam dokázal zintenzívniť jeho prežitok. Možno preto sa mu to zdalo viac surové. Nech už to bolo akokoľvek, Viki sa nedokázal zbaviť pocitu, že sa Leo hnevá. Dlho nevedel zaspať. Nehybne ležal vedľa neho a počúval jeho pravidelné tiché nádychy a výdychy. Pomaly sa v ňom vynáral pocit neskutočného smútku, ako keby stratil niečo, čo nikdy v skutočnosti nemal. Dokonca mu vbehli do očí slzy a musel sa veľmi premáhať, aby sa nerozvzlykal. Výsledkom len bolo, že ho sa na druhý deň, keď sa prebral, veľmi ho bolela hlava. Sadol si, aby zistil, že obojok aj reťaz sú preč. Po chvíli sa objavil Leo a v rukách držal jeho šaty.
„Obleč sa. Môžeš ísť domov,“ povedal a hodil šaty na posteľ.
„Ty ma necháš odísť?“ Pozrel sa na neho prekvapene Viki.
„Všetko dobré sa raz musí skončiť. Okrem toho, musíš sa poriadne vyspať, aby si mohol ísť zajtra do práce.“
„To áno, ešteže je dnes sviatok,“ dal mu za pravdu a usmial sa. Leo však len bez slov vyšiel zo spálne. Viki sa obliekol a šiel ho pohľadať. Našiel ho v kuchyni ako práve dokončuje prípravu raňajok. V kuchyni ešte nebol. Počas tých necelých troch dní, čo tu pobudol, sa sem ešte ani raz nedostal.
„Sadni si. Raňajky sú už hotové,“ povedal Leo odmeraným hlasom.
Viki ticho poďakoval a sadol si. Potom už neprehovorili ani slova. Jeden sa k tomu nemal a druhý sa bál ozvať, aby situáciu ešte nezhoršil, aj keď vlastne netušil, čo sa stalo. A keď stál pri otvorených dverách, už nemohol ďalej mlčať.
„Uvidíme sa ešte?“ Spýtal sa Viki opatrne.
„Prečo by si sa chcel ešte stretnúť?“ Odpovedal Leo s mierne prekvapeným výrazom v tvári.
„Ja... ja neviem. Kvôli tomu úžasnému sexu?“
„Nepreceňuješ sa tak trochu?“ Táto poznámka Vikiho úplne vyviedla z miery.
„Ja som si myslel, že...“
„Že čo?“ Prerušil ho Leo mierne zvýšeným hlasom. „Pokiaľ neprídeš na lepší dôvod, tak si už nemáme čo povedať. Vlastne,“ povzdychol si, „je to jedno. Už si nemáme čo povedať. Choď!“
Viki prešiel cez dvere, ktoré sa za ním vzápätí zabuchli. Zmätený rýchlo zbehol po schodoch. Kým sa dostal na prízemie, všetok ten smútok z noci sa na neho vyvalil. Celý sa roztriasol a ledva dokázal stisnúť kľučku vchodových dverí bytového domu. Vôbec nechápal, čo ho to tak veľmi zobralo.

***

V byte sa ozval prenikavý cvengot zvončeka. Zvonil už tretí krát a očividne o utíchnutí neuvažoval. Viki sa namosúrený vyhrabal s pod paplónov a vybral k vchodovým dverám svojho bytu. Zatlačil tlačidlo na elektronickom vrátnikovi, pootvoril dvere a počkal, kým sa zdroj hurhaja dovezie výťahom na poschodie, na ktorom býval.
„Ty ale vyzeráš!“ Zvolal Jakub po tom, čo zbadal svojho kamaráta.
„Mal som ťažký týždeň,“ odbil ho Viki a ustúpil od dverí, aby mohla nechcená návšteva vstúpiť dnu.
„Nepočul som o tebe od minulého štvrtka. Celý týždeň nezdvíhaš telefón. Čo sa pre boha stalo?“
„Nič.“
„No to určite,“ zamračil sa Jakub, keď videl Vikiho neoholenú tvár, neumyté vlasy a kruhy pod očami. Prešiel do obývacej izby a opäť sa zhrozil. Na stolíku aj zemi ležali prázdne alebo nedojedené škatule od donáškovej služby. „A toto je čo za svinčík?!“
„Bol som chorý. A ešte stále som.“ zaklamal Viki.
Vlastne ani neklamal. Niečo mu bolo, len nevedel čo. Od toho dňa, keď opustil Leov byt, to s ním išlo dole vodou. Prvý deň sa nedokázal na nič sústrediť, druhý deň mu bolo zle od žalúdka a od tretieho dňa takmer nedokázal vyliezť z postele. Zahlásil v práci marod a ležal. Najprv v posteli, potom na pohovke a na koniec si z perín, vankúšov a diek vybudoval pelech v spálni vedľa radiátora. Aj napriek tomu sa však nedokázal zbaviť triašky. Celé telo mal ako keby ochromené a pri každom nádychu ho bolela hruď aj srdce. Najhoršie na celom však bolo, že nedokázal prestať myslieť na to, čo sa cez ten víkend odohralo a čo to znamenalo. Pre neho, pre nich oboch. Prehrával si to znova a znova, až sa dopracoval k nespavosti. Keď sa mu aj podarilo na chvíľku zaspať, mal nočné mory.
„Takto to nevyzerá u človeka, ktorý je chorý, ale ktorý má...“ Jakub vetu nedopovedal. Vzhľadom na toho, o koho šlo, sa mu zdalo absurdné, čo i len na to pomyslieť, nie to ešte vysloviť.
„Ktorý má čo?“ Spýtal sa ho Viki.
„Tak, keď to chceš vedieť, takto to vyzerá u človeka so zlomeným srdcom.“
„T-to je absurdné!“ Zhíkol Viki.
„Presne to isté si myslím aj ja.“ Pritakal Jakub.
„Všakže, musí to byť absurdné. Akoby som len ja mohol mať zlomené srdce. Ja nikdy nemávam zlomené srdce.“ Presviedčal sa Viki, pričom obkročil kopu s odpadkami a sadol si do kresla. Sklonil hlavu a zatriasol ňou. „Mne sa také veci nestávajú. V-však n-nie.“ Pri tejto poslednej vete sa mu roztriasol hlas a v rohoch očí sa mu objavili malé kvapôčky sĺz.
„Téda! Ty máš naozaj zlomené srdce! To si kedy stihol?!“ Nestačil sa Jakub diviť. Viki mu neoponoval, len sa ticho rozvzlykal. „No tak, neplač. Pôjdeme sa teraz najesť von. Vyvetráš si hlavu. Uvidíš, to ti pomôže. Ale najprv z teba zase spravíme človeka.“
Po tom, čo sa Viki trocha upokojil, mu Jakub pomohol sa dať dokopy a vyrazili do chladného dňa. Vonku sa za posledných niekoľko týždňov výrazne ochladilo. Mrazivý vietor však na Vikiho pôsobil upokojujúco. Celé dni uvažoval nad tým, čo sa s ním môže diať. Dokonca už uvažoval aj nad tým, že sa niečím mohol nakaziť. Odpoveď však bola taká jednoduchá, že si ju nedokázal pripustiť, až kým ju jeho priateľ nevyslovil nahlas.
Prešli niekoľko ulíc a vošli do malej talianskej reštaurácie. Zariadená bola veľmi jednoducho využitím jemných zemitých farieb a zelenej. Jednotlivé stoly boli od seba oddelené tenkým živým plôtikom z  rôznych popínavých rastlín a kvetín, čím vytvárali intímnejšiu atmosféru pre nerušený rozhovor. Čašník ich usadil k stolu pri okne, podal im jedálny lístok a nechal ich, nech si vyberajú z ponuky. Prechádzka, aj keď len krátka, Vikimu naozaj pomohla. Trochu si prečistil hlavu a dokázal sa sústrediť na to, čo by chcel obedovať. Vybrali si a objednali. Jakub viedol rozhovor vo všeobecnej rovine, za čo mu bol Viki vďačný. Nemal chuť baviť sa o tom, čo musel najprv spracovať on sám. Asi v polovici obeda sa ospravedlnil na toaletu. Práve, keď z nej vychádzal, otvorili sa dvere na reštaurácii a vstúpil Leo. Vikiho zamrazilo. Ustúpil späť do dverí toalety, bo sa zľakol, že by ho mohol zbadať. Skôr než by sa tak stalo, však k Leovi pristúpil nižší pán s tmavými vlasmi. Bol to majiteľ reštaurácie a s nadšením privítal hosťa.
„Leonardo, ako som rád, že vás vidím. Dlho ste sa tu neukázali,“ predniesol na celú miestnosť.
„Dobrý deň, Luigi. Mal som v poslednej dobe veľa práce, ale som rád, že sa mi sem dnes podarilo prísť.“
„A čo vás sem privádza?“
„Samozrejme vaša skvelá kuchyňa,“ zaliečal sa Leo. „Okrem toho, mám sa tu stretnúť s jedným mojím drahým priateľom.“
„Takže drahým priateľom, vravíte. Tak to vám donesiem niečo špeciálne.“ Luigi sa na neho potmehúdsky usmial.
„Síce to nie je taký drahý priateľ, ale to špeciálne by som si aj napriek tomu dal.“ Leo mu opätoval úsmev a nechal sa usadiť ku stolu hneď vedľa stola, kde sedel Jakub. Viki si celú scénku s údivom pozrel a začal sa rozhodovať, čo spraviť. Nakoniec sa čo najnenápadnejšie presunul na svoje miesto a sadol si presne chrbtom k Leovi.
„Tu za mojím chrbtom si práve sadla príčina,“ šepkal prikrčený k stoličke.
„Aká príčina?“ Spýtal sa Jakub nechápajúc, prečo sa jeho priateľ správa tak divne.
„No príčina môjho stavu!“ Snažil sa mu to Viki ozrejmiť.
„To fakt?“ Zhíkol.
„Ticho! Nechcem, aby si ma všimol,“ upozornil ho Viki, aby hovoril tichšie.
„Prepáč.“ Ospravedlnil sa Jakub už tiež šepotom.
Dvere na reštaurácii sa opäť otvorili a vstúpil ďalší muž.
„Téda! Neuveríš, kto sem vošiel teraz.“ Nestačil sa diviť Jakub.
„Kto?“
„Tvoj posledný ex,“ vyhlásil.
„Čože?! Milan?! A všimol si nás?“ Viki sa preľakol.
„Neviem, ale ide naším smerom.“
„Do kelu!“ Viki sa skrčil, ako len vedel. Ale skôr, než by si ho jeho ex mal šancu všimnúť, Leo sa postavil a vrúcne muža privítal. Viki a Jakub sa na seba nechápavo pozreli.
„Tak toto začína byť zaujímavé,“ zašeptal Jakub.
„Pšššt, chcem počuť o čom sa budú rozprávať,“ napomenul ho Viki a prisunul sa čo najbližšie a čo najnenápadnejšie k plôtiku. Ten bol síce dosť hustý a nebolo cez neho vidno, ale nebol príliš hrubý, takže sa dalo celkom dobre počuť, o čom susedia diskutujú. Najprv sa bavili o bežných veciach, o ktorých sa bavia kamaráti, ktorý sa už dlhšiu dobu nevideli. Po chvíli však prešli na tému, ktorá najprv načúvajúcemu Vikimu zmysel nedávala, ale postupne si začal uvedomovať pointu.
„Tak ako, podarilo sa ti to?“ Začal ex.
„Ja neviem, nie som si istý,“ odpovedal mu Leo s povzdychom.
„Ako to, že si si nie istý? Spravil si to, o čo som ťa žiadal, či nie!“
„Spravil, ale naozaj neviem, či to bol dobrý nápad.“
„Dobrý nápad?! Dobre vieš, čo mi ten necitlivý bastard spôsobil.“ Rozčuľoval sa ex.
„Áno viem. A ty zas vieš, aký mám na to názor ja.“
„Tak fajn, možno to nespôsobil priamo, ale aj tak je na vine. To nie je podstatné. Podstatné je, že chcem vedieť, ako to prebiehalo a dopadlo,“ vyzvedal Milan.
„Stretli sme sa, vzal som ho domov a urobil som čo si chcel. Ale ako to dopadlo, to naozaj neviem. Neviem, či som ho zviedol dostatočne na to, aby sa trápil, keď som ho vyhodil. Vieš on... on nie je zákerný, alebo niečo také. Možno len svoje emócie prejaviť nedokáže.“ Vikimu teraz už došlo, že sa bavia o ňom. Uvedomil si aj to, že bol oklamaný a navyše aj znevážený. To ho nahnevalo tak, že vyskočil z miesta, vrhol sa k vedľajšiemu stolu a začal vrieskať.
„Že ja som necitlivý bastard? Áno? Ale to, čo ste spravili vy dvaja je oveľa podlejšie!“
„Č-čo tu robíš?!“ Zhíkol šokovaný Milan.
„Prídem sa sem najesť, no miesto toho si tu vypočujem, ako sa nejaký dvaja idioti voči mne spikli! Milan, ty si iba obyčajný zbabelec, ktorý využíva druhých na svoje podlosti. Ak máš so mnou nejaké problémy, tak mi ich povedz na rovinu! Do riti, správaj sa už konečne ako chlap. A ty Leo, ako si len mohol?!“ Vikimu sa roztriasol hlas, no pokračoval. „Ako si ma mohol takto podraziť? Myslel som si, že to bolo niečo viac, ako len sex. Aspoň pre mňa to bolo! Ani si nevieš predstaviť, v akom stave som posledných pár dní bol! Bolo... bolo to strašné!“ Po tejto poslednej vete sa dnes už druhý krát rozvzlykal.
„Takže ty ma miluješ?!“ Konečne sa zmohol na slovo aj Leo.
„Áno. M-môžete byť obaja na seba hrdí, váš plán vyšiel!“ Kričal Viki pomedzi slzy.
„Ty ma naozaj miluješ,“ zopakoval si Leo pre seba a zasmial sa. Potom vstal a pokúsil sa Vikiho chytiť za ramená. On sa však prudko uhol, až skoro stratil rovnováhu. „Aj ja ťa milujem.“
„No jasne, to ti mám teraz akože aj veriť?! Rob si zo mňa úbohého srandu! Vieš čo? Skončil som! S vami oboma! Už vás nechcem nikdy vidieť! Vypadnite odtiaľto, ihneď!“ Viki prepadol takej hystérii, že mu Leo vylepil silnú facku. Našťastie splnila svoj účel.
„Prepáč. Ale musel som ťa upokojiť. Ľudia sa na nás pozerajú.“ A veru, všetky oči v miestnosti na nich uprene hľadeli. Viki zostal ticho stáť, ako obarený. Leo ho chytil za rameno a prísne nakázal: „Teraz sa obleč a ideme.“
„Ja nikam nejdem!“ Zašeptal Viki v pokuse o poslednú vzburu.
„Bez diskusií.“
„Ale...“
„Povedal som bez diskusií! Všetko ti vysvetlím, ale nie tu.“
Viki sa vrátil ku svojmu stolu po svoje veci a celý v rozpakoch sa letmým gestom rozlúčil s nemenej vyjaveným Jakubom, ako bol zvyšok hostí. Potom vyšli z reštaurácie a zamierili na najbližšiu zastávku mestskej hromadnej dopravy.

***

Leo bol celú cestu zamračený a ponorený sám do seba, ako keby si ujasňoval, ako to celé vysvetlí. Viki sedel oproti nemu a sledoval jeho výraz tváre. Čakal na akúkoľvek zmenu. Snažil sa predstaviť si, čo sa asi tak odohráva v jeho hlave. Líce mal čoraz viac červené a nepríjemne ho pálilo. To ho však trápilo teraz najmenej. Povedal, že ma miluje, povedal to. Myslel to vážne? Musel, že áno. Uvažoval počas cesty. Na štvrtej zastávke prestúpili na iný spoj, takže kým dorazili do Leovho bytu, prešlo viac než tridsať minút.
„Zlož sa a sadni si na pohovku,“ prehovoril konečne Leo. Obaja prešli do obývačky. Viki si sadol, ako mu bolo nakázané a Leo prešiel ku skrinke, v ktorej mal uskladnené pitie. Vybral z nej fľašu. Bola to tá istá, ako minule, len sa teraz neunúval s nalievaním a rovno sa napil z nej. Potom prešiel k Vikimu a sadol si vedľa neho.
„Takže,“ začal. „neviem, čo všetko si počul, ale je to pravda. Milan sa ti chcel pomstiť, tak ma požiadal, aby som ťa zviedol, aby si sa stal na mne závislým a potom sa na teba vykašlal.“
„Nechápem, prečo ma tak veľmi nenávidí,“ skonštatoval Viki sucho.
„Myslím, že v tomto prípade si mal smolu skôr ty, že si sa dal dokopy práve s ním. Je to fajn chalan, ale z citového hľadiska je dosť nestabilný. Po tom, ako si sa s ním rozišiel, sa ožral, vychrápal s nejakým pochybným indivíduom a skončil na infekčnom so žltačkou.“
„To je mi naozaj ľúto, ale to nie je moja vina, že je sprostý.“
„Samozrejme, že nie. Ja som sa mu to aj snažil vysvetliť, ale nedal si povedať. Nechaj ma však pokračovať.“ Zhlboka sa nadýchol a hovoril ďalej. „Keď sme sa prvý krát stretli na tej stanici, ani neviem, prečo som sa ťa zastal. Ešte som nevedel kto si. Dozvedel som sa to až potom, ako mi Milan ukázal fotku, ktorú mu poslal nejaký jeho známy. Môžeš tri krát hádať, čo na nej bolo. Potom som mu povedal, ako sme sa stretli, on to využil a vymyslel plán. Ja viem, nebolo to správne, ale toľko ma prosil, až som súhlasil. Vravel som mu, že je len malá šanca, že ťa tam znova stretnem. Nepatríš predsa k ľuďom, ktorí vyhľadávajú tento druh zábavy. O týždeň si tam však stál znova. Nechcel som tomu veriť, ale bol si tam. Bohužiaľ, vtedy som nemal času nazvyš a ponáhľal som sa. Vraví sa, že náhoda je sviňa. Keď som ťa zbadal v ten piatok, najprv som predsa len váhal. Nakoniec som sa rozhodol a prišiel za tebou. Teraz už viem, že som to v skutočnosti nerobil pre Milana, ale pre seba. A čím dlhšie som bol s tebou, tým to bolo zrejmejšie. Preto som dúfal, že začneš po mne túžiť nielen po fyzickej, ale aj emocionálnej stránke. Ty si však nijaké známky zamilovanosti ani ničoho podobného neprejavoval. Preto som sa rozhodol náš vzťah, ak sa to tak vôbec dá nazvať, ukončiť. Svoj pôvodný účel som splnil a to mi muselo stačiť.“
„A to ťa nenapadlo, že ja som možno ešte zamilovaný nikdy nebol, že neviem, ako to dať najavo? Koniec koncov, boli sme spolu len necelé tri dni a to je naozaj málo.“
„Áno, teraz to už viem, ale vtedy... Bol som zúfalý, netrpezlivý a zbabelý. Bál som sa, že si predsa len taký, ako ťa vykreslil Milan.“
„Myslím, že som taký bol, sebecký. Ale už nie som, už nechcem. Chcem sa zmeniť. Pre teba. Ak mi to dovolíš.“ Na chvíľu sa odmlčal, no potom povedal: „Vieš, stal som sa na tebe závislý. V každom ohľade.“
Leove oči sa rozžiarili a konečne sa usmial. „V každom?“ Uškrnul sa.
„V každom. A kým si nebudeš na sto percent istý, môžeš si ma tu pokojne držať na tej stupídnej reťazi.“
„Myslím, že to nebude potrebné. Ale určite si ju nechám.“ Zasmial sa a naklonil sa k Vikimu, aby ho pobozkal. On to vrúcne prijal.
Viki ešte nikdy nebol pri sexe tak nervózny a tak vzrušený. Po tom, čo sa presunuli do spálne a horlivo jeden druhého zbavili šiat, Leo sotil Vikiho na posteľ a začal obnovovať vyblednuté fľaky na jeho pokožke. On sa však nenechal zahanbiť a na svojom milencovi si robil vlastné symboly rozkoše.
„Ty sa červenáš!“ zasmial sa Leo.
„Tak to určite nie!“ Oponoval mu Viki.
„Veruže áno.“
Leo mu oboma rukami jemne chytil tvár a vtisol vášnivý bozk, pričom sa mu zahryzol do spodnej pery. Potom nasledoval ďalší a ďalší, až boli jeho pery úplne dohryzené a začali opúchať do krvavo červeného nádychu. Viki sa ponoril sexu spojeného s láskou do takej miery, že mal čo robiť, aby sa nespravil len od bozkov a objatí. Leo však bol nekompromisný a predlžoval predohru do zbláznenia.
„Prosím, prosím, už nemôžem,“ bolo to jediné na čo Viki sa pomedzi vzdychy zmohol. Leo sa nad ním konečne zľutoval a prudkým rozhodným prírazom vnikol do svojho milenca. Extáza, ktorá potom Viki nasledovala sa nedala prirovnať k ničomu, čo doposiaľ zažil. Bol to čistý a jedinečný celotelový orgazmus, ktorý rozvibroval aj tie najmenšie nervy v jeho rozpálenom tele.
Po vášnivom zmierovacom akte ležali obaja udychčaný v tesnom objatí. Viki bol vyčerpaný. Posledných niekoľko dní takmer oka nezažmúril, preto mu visel spánok na jeho dlhých jemných mihalniciach.
„Ešte ťa líce bolí?“ Zašeptal Leo a prstami mu jemne prešiel po líci.
„Trochu.“
„Už to nikdy viac neurobím, sľubujem,“ povedal Leo vážnym hlasom.
„A ja sľubujem, že ti na to nedám žiaden dôvod,“ zapriadol Viki. Potom ho ešte naposledy pobozkal a oddal sa zaslúženému spánku.

-END-

6 komentárov:

  1. Vieš, čo by bolo vtipné? Keby sa dotyčný, ktorého si odpozorovala na stanici, v tomto príbehu niekedy našiel :)
    Ale inak ti zaň dávam znova sto bodov, je to super a už ťa raz musím presvedčiť, že to má pointu a je to romanticky krásne :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nooo, to by bolo veľmi vtipné :D Aj keď si myslím, že ten dotyčný tam bol naozaj len pre bežnú "zábavu", alebo že bol šľapka :D
      Ale inak ďakujem ;) A nechám sa presvedčiť.

      Odstrániť
  2. Časť, kde Viki zistil že jeho ex a Leo naňho spriadali pykle mi prišla málo opísaná. Resp. keď na nich vyletel, mohlo sa to viac opísať. Ale neber to ako kritiku :) myslím že si nastavila príbehu latku dosť vysoko, a len táto časť mi prišla taká slabšia. Inak to bolo krásne. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Jéééj, ďakujem za komentár aj konštruktívnu kritiku. Hej, viem, že ten koniec je trochu odfláknutý. Nejako sa mi to nechcelo :D Ale, som len na začiatku cesty a mám sa toho veľa čo učiť.

      Ešte raz ďakujem a dúfam, že sem ešte niekedy zavítaš :)

      Odstrániť
  3. Nečakala som takýto koniec. Myslela som si, že to bola úplná náhoda, trochu mi to spiknutie kvôli trestu vadilo, ale dopadlo to krásne a tomu som rada. Najviac ma potešilo ani nie to, že sa do seba zamilovali ale hlavne to, keď Leo pustil Vikiho z tej blbej reťaze a ten neodišiel.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Úprimne? Tá blbá reťaz liezla na nervy aj mne, nie len Vikimu :D Inak ja som do poslednej chvíle vôbec netušila, ako sa to skončí, len som vedela, že sa tá inkriminovaná fotografia nejako k Leovi dostane. Ako som na začiatku spomínala, nemá to žiadnu hlbokú pointu a nechcelo sa mi nič komplikované vymýšľať, tak som sa uspokojila s verziou "pomsty". Čo už so mnou, keď som bola lenivá nad rozuzlením viac uvažovať :D

      Odstrániť